Sebaobdiv a samoľúbosť = diskomfort v školstve

Vytvorili sme spoločenský rozmer, v ktorom si ceníme len to, čo je intelektuálne, bezchybné, dokonalé v zmysle statusu, výzoru, úspechu. Prirodzenosť, praktickosť, manuálna práca a emócie sú vnímané ako prežitok, prípadne ako prejav slabošstva alebo zníženej intelektuálnej schopnosti. Neuvedomujeme si, že krivé zrkadlá spoločnosti zanechávajú pečať v psychickom vývine dieťaťa. Vo vzájomných vzťahoch medzi učiteľmi a žiakmi zabúdame, že výchovná nedôslednosť, nedostatočný záujem, povrchnosť, sa prejavia ako obojstranný duševný diskomfort, ktorý môže mať rôzne podoby, nevynímajúc ani prvky narcistickej poruchy, ktoré predstavujú rovnako pre učiteľa, ako aj pre žiaka ťažké úskalia adjustácie v školskom prostredí.

V pedagogickej praxi sa často stretávame s rôznorodými prejavmi detí, ktoré predstavujú v určitom rozmere odchýlku od normy. V poslednej dobe narastá počet detí, ktoré v sebe nesú prvky narcistickej poruchy osobnosti. Narcistické spôsoby správania predstavujú súčasť ich prirodzeného vývinu. Ženy aj muži v každom čase a v každej kultúre zdôrazňovali svoj vzhľad, status, materiálne zabezpečenie rôznymi znakmi, ktorými sa mali potrebu odlíšiť od iných. Z vývinu ľudskej psychiky vyplýva, že medzi 3 – 5 rokom života je vo vývine jasne identifikovaný nadmieru pozitívny postoj k sebe, ktorý je v tomto období na vrchole rozkvetu. Deti v tejto fáze vývinu preceňujú svoju veľkosť, moc, silu, schopnosti, a to nie len v prežívaní seba, ale aj vo verbalizácii prejavu. Časté „ja som múdrejší, silnejší, krajší, ja viem lepšie, ja budem hlavný hrdina, ja som väčší bojovník“, podčiarkuje fakt, že tento postoj chráni dieťa pred predčasným vpádom triezvej reality. V tejto vývinovej fáze dieťa potrebuje oporu, pochvalu, obdiv svojich rodičov a blízkych, aby si mohlo vytvoriť úctu k sebe samému.

Výchova dieťaťa bez rešpektu k sebe samému, zacielená na to, aby dieťa ponižovala, zahanbovala, ho poškodí a zraní do tej miery, že len veľmi ťažko si vytvorí primeraný pocit vlastnej hodnoty. Nedostatok podpory, pochvaly a úcty v ranom veku môže mať v neskoršom živote za následok nerealistické velikášske predstavy, alebo plachosť, ostýchavosť, patologickú hanblivosť, neistotu, chorobnú úzkosť, strach, prázdnotu. 

Narcizmus

Narcizmus, patologická sebaláska, samoľúbosť, sebaobdiv predstavuje stav charakterizovaný nadmerným záujmom o vlastnú osobu. V psychoanalýze je Z. Freudom vysvetľovaný ako kontinuálny stav, pri ktorom Ego sa stáva vlastnou túžbou po „vlastnej slasti“. Podľa E. Fromma ide o obranné mechanizmy proti strate sebaúcty. V súčasnej psychológii ide o druh psychopatie jedinca, ktorý vníma len seba a svoje záujmy. Jedinci trpiaci narcistickou poruchou osobnosti majú zníženú empatiu, ťažko dokážu prejaviť súcit, ak ho prejavia, tak teatrálne, nezvažujú a nezamýšľajú sa nad dôsledkami svojho správania na ostatných. Idú výrazne za svojím cieľom získať obdiv, potvrdiť svoju výnimočnosť a nadradenosť. Všetci ostatní sú v ich očiach menej schopní a menejcenní. Rôznymi poruchami osobnosti v súčasnosti trpí 7 – 9 % populácie. Podľa zistení psychologičiek M. Navrátilovej a E. Heftyovej niektoré štatistiky uvádzajú, že narcizmus sa týka približne 2 – 3 % ľudstva, pričom až 75 % narcistov tvoria muži. Tí vyrastajú v našich školách a je na kvalite pedagogického personálu, aby túto diagnózu postrehli čo najskôr a pomohli žiakom orientovať sa v svojskom vnímaní seba.

Pohľad na narcistickú poruchu osobnosti

Jedinec s narcistickou poruchou osobnosti má zvyčajne dlhodobý neprimeraný pocit vlastnej sebadôležitosti, výnimočnosti a nadradenosti nad druhými. Osoby s narcistickou poruchou sa týmito vlastnosťami a nadmerným vyžadovaním oceňovania od druhých dostávajú do opakovaných a niekedy vyhrotených konfliktov. Na kritiku či nepotvrdenie vlastnej jedineč