Devalvačné prejavy žiaka na osobu učiteľa (2.)

(dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Pojem devalvácia znamená znehodnotenie. Najčastejšie sa používa v ekonomike ako znehodnotenie, oslabovanie meny. V komunikácii v edukácii je vhodnejšie uvažovať o pojme sociálna devalvácia. V sociálnej interakcii si oznamujeme určitú mieru, stupeň úcty a váženosti, pripadne uznania elevácie, alebo naopak určitú mieru neúcty, neváženosti, devalvujeme.

Devalvácia je znižovanie sebavedomia, miera neúcty, neváženosti voči človeku, ponižovanie. Týka sa vlastného jadra našej osobnosti a preto sa pociťuje bolestnejšie ako čokoľvek iné. Medzi príklady devalvácie patria situácie, kedy:

• niekto mi klame a predstiera niečo, čo mi ubližuje,
• bol som neprávom obvinený, osočený, a niekto, kto sa dosiaľ správal ku mne priateľsky, odo mňa odstúpil,
• niekto získal moju dôveru a zneužil ju,
• niekto ma pred druhými ľuďmi na ktorých mi záleží, bezdôvodne osočuje, obviňuje z niečoho, čo nie je pravda,
• niekto ma šikanuje, týra a robí mi ťažkosti,
• niekto ma pred druhými uráža,
• niekto sa správa ku mne hrubo, necitlivo, netaktne,
• niekto sa mi pred druhými ľuďmi vysmieva, správa sa ku mne ironicky a používa sarkazmus, keď o mne hovorí (Křivohlavý, 1988, s. 18).

Takýto druh správania sa v komunikácii každého človeka mimoriadne nepríjemne dotýka. Prívlastky, ktoré charakterizujú človeka, ktorý sa prejavuje devalvačne, sú nepriateľský, hrubý, nadradený, urážajúci, nadutý, namyslený, atď. Devalváciu rozlišujeme verbálnu a neverbálnu. 

K verbálnej sa zaraďuje:

• nevhodné, hrubé, vulgárne správanie,
• hlasová intonácia – irónia,
• zhovievavá hlasová intonácia,
• skákanie do reči, intrúzia,
• zmena témy pri rozhovore,
• vedenie súkromného rozhovoru pred žiakmi,
• hovorenie polohlasom,
• prílišné používanie odbornej terminológie (Tišťanová, 2012, s. 77– 78)

Neverbálne možno devalvovať napr. odmietavým gestom, pomocou úškľabku, štítivého odtiahnutia sa od osoby s ktorou komunikujeme, pohŕdavým pohľadom, mávnutím rukou, haptickým nepriateľským kontaktom (buchnát, facka, kopnutie). Za ponižujúce z hľadiska neverbality sa pokladá aj nesprávne natočenie tela voči komunikujúcemu partnerovi, ak napr. špičky nôh nesmerujú k telu komunikanta, nemáme s ním zrakový kontakt a natáčame telo iným smerom, robíme nadradené gestá a postoje, napr. s rukami vbok, hrdo vztýčenou hlavou a pod.

S podobnými prejavmi sa v praxi v škole stretávame často. V školách sa čoraz častejšie objavuje nežiaduce správanie sa žiakov nielen voči spolužiakom, ale aj voči učiteľom. Prejavy agresivity zo strany žiakov voči učiteľom nie sú výnimočné, táto agresivita má stúpajúcu tendenciu.

Treba uviesť spôsoby správania, kedy sa agresivita objaví navonok alebo ostáva vnútri uväznená. Psychológovia rozlišujú tieto spôsoby správania vo chvíľach hnevu a zlosti. Jeden zo spôsobov tzv. explozívny prejav zlosti a hnevu vystupuje navonok v dvoch rôznych formách.

• Formou nadávok a urážok, častokrát spojených s fyzickým útokom. Častým používaním sa nadávanie stáva prirodzeným správaním (Křivohlavý, 2004).
• Druhá forma reagovania je opačného charakteru tzv. implozivné prejavy, kde sa hnev nemusí vždy prejaviť navonok, ale ukladá sa do vnútra človeka (pasívna agresia).

Veľa ľudí chápe výbuch hnevu ako nespoločenskú formu správania. Termín „implózia” znamená „vybuchnúť dovnútra“– v protiklade k explózii, ktorou sa rozumie „vybuchnúť von”. Psychológovia pozorujú niektorý z troch zjavných prejavov: potlačenie zlosti a hnevu, stiahnutie sa z hry a v prehrabávaní sa v negatívnych zážitkoch. Prejavom je, aj ak sa daný človek začne strániť ľudí, aktívne sa nezúčastňuje rozhovorov, javí sa stále unavenejším. Výrazný je aj vplyv nevyjadrenie zlosti na psychický stav a citový život. Prejavuje sa napr. zatrpknutosťou, trpkosťou, nadmerným kritizovaním druhých ľudí, nenávisťou k druhým ľuďom a nepriateľstvom (hostilitou). Implózia nie je konečným štádiom, časom sa zmení v explóziu. Potom môžu nasledovať situácie typu, že veľmi pokojný človek, ktorý je prepustený zo zamestnania, zabije svojho nadriadeného, či žiak dobodá alebo zastrelí v hneve svojho učiteľa, alebo matka zabije svoje dieťa (Křivohlavý, 2004). 

Ondrejkovič (2001) však uvádza tieto globálne príčiny násilia už priamo v školách:

• Násilie ako odpoveď na násilie – subjektívne býva zdôvodňované definovaním seba ako obete. Mnohí zdôvodňujú svoje násilné počínanie buď ako predchádzanie ešte väčšiemu násiliu alebo ako svoju bezprostrednú reakciu na násilie, ktoré pácha niekto iný.
• Násilie ako „ultimaratio“ – posledný prostriedok. Subjektívne z