Aplikovanie stratégií rozvoja sebaregulácie žiakov do edukačného procesu

Uplatnenie žiakov na trhu práce a v spoločnosti nie je založené na mechanickom učení, memorovaní faktov a poučiek. Súčasný edukačný proces uprednostňuje prvky konštuktivisticky orientovanej výučby spočívajúcej v uplatňovaní sebaregulačných stratégií, ktoré sú postavené na poznaní a preferovaní kladných stránok učiaceho sa, uvedomení si vlastných nedostatkov, limitov. Dnes vieme, že vyučovať len vedecké poznatky nestačí. Súčasťou efektívneho vyučovania je aj rozvoj spôsobilostí spojených s kritickým myslením ako:

• spôsobilosť identifikovať kľúčové myšlienky a predpoklady v argumentoch,
• rozpoznať dôležité súvislosti,
• správne interpretovať údaje,
• vyvodzovať z dostupných informácií logické závery,
• rozlišovať fakty a domnienky a pod.

Východisko a zároveň podmienka pre uplatňovanie stratégií na rozvoj sebaregulácie žiakov je vyjadrené v požiadavke osobného presvedčenia učiteľa o modifikovateľnosti človeka. Predstavuje vieru, že každý žiak sa môže zmeniť, že jeho schopnosti sa môžu rozvíjať a u každého môže dôjsť k modifikácii kognitívnych funkcií. Bez tohto presvedčenia sú zmeny možné len veľmi ťažko.

Stratégie rozvoja sebaregulácie žiakov ako determinant rozvoja kritického myslenia

Zdrojom pre vymedzenie stratégií rozvoja kritického myslenia sú dôkazy o tom, že zručnosť kriticky myslieť možno v edukačnom procese priamo ovplyvňovať (Halpern, 2014). V súčasnosti je často kritizovanou témou predovšetkým spôsob, akým je žiakom sprostredkovávaný obsah vzdelávania (v hotovej podobe) a rola, akú žiaci vo vyučovacom procese zastávajú (nemusia v mnohých prípadoch kriticky myslieť, hodnotiť informácie, hľadať vzájomné súvislosti, stávajú sa skôr reagujúcou bytosťou ako samostatne mysliacou).

V praxi sa stretávame s tým, že veľa žiakov nemá dostatočne rozvinuté a zvládnuté sebaregulačné stratégie učenia sa. Dochádza k neefektívnemu učeniu, nemožnosti riešiť nastolené problémy v edukačnej praxi, nedokončeniu úloh, zlému plánovaniu učenia sa. Sú však aj žiaci, ktorí majú zvládnuté široké spektrum učebných stratégií, vďaka ktorým sa vedia efektívne učiť a úspešne plánovať jednotlivé edukačné aktivity. Nemožno opomenúť, že jednotlivé učebné stratégie sú vždy ovplyvňované okrem postojov žiakov aj jeho jednotlivými metakognitívnymi dispozíciami. Tu sa otvára priestor pre aktívnu intervenciu učiteľov. Je na nich, aby na vyučovacích hodinách využívali čo najväčšie množstvo efektívnych vyučovacích stratégií. Žiaci si potom budú môcť vybrať zo širokej škály predkladaných stratégií tie, ktoré budú vzhľadom k vyučovaciemu predmetu, alebo samotnej vyučovacej téme najvhodnejšie.

Sme toho názoru, že treba viesť žiakov vo vyučovacom procese k tomu, aby formulovali vlastné učebné ciele, analyzovali a plánovali svoje učebné postupy, boli schopní pracovať s rôznymi edukačnými stratégiami, ktoré budú nápomocné pri rozvíjaní ich kognitívnych funkcií, vyhľadávali informácie, hodnotili a kontrolovali procesy vlastného učenia sa, boli schopní riešiť nastolené problémy.

6 úrovní kritického myslenia

Paul, Elder (2002) vyšpecifikovali 6 úrovní kritického myslenia, ktoré predstavujú nástroj pre učiteľov, aby mohli identifikovať, v akej etape sa žiaci nachádzajú a tomu môžu prispôsobiť edukačné stratégie:

1. Nereflektujúci mysliteľ – žiak si neuvedomuje význam myslenia pre život, nemá rozvinutú schopnosť myslieť, nedostatočná sebakontrola myslenia.
2. Spochybňujúci mysliteľ – žiak dokáže reflektovať svoje chybné myšlienkové procesy, vie zhodnotiť správnosť riešenia problému.
3. Začínajúci mysliteľ