Problematika cestovných príkazov je legislatívne upravená v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov, a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony (ďalej len „Zákonník práce“) a v zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 283/2002 Z. z.“).

Príkaz na vykonanie služobnej cesty

Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí: miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca. Toto určenie je pre zamestnanca záväzné. Zamestnanec môže vykonať pracovnú cestu len tým spôsobom, ako mu to určil zamestnávateľ v príkaze na vykonanie pracovnej cesty.

Na zákonnú úpravu týkajúcu sa vyslania zamestnanca na pracovnú cestu a určovania podmienok pracovnej cesty zamestnanca v príkaze na vykonanie služobnej cesty sa v praxi vzťahuje nie jeden, ale množstvo problémov.

Ide predovšetkým o to, kto a kedy je povinný určiť zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podmienky tejto cesty, aké podmienky sú zákonom o cestovných náhradách ustanovené ako povinné, či je potrebné podmienky určovať písomnou formou alebo stačí ústna forma určenia podmienok, či sa musí zamestnanec vyslať na každú pracovnú cestu bez ohľadu na miesto jej konania, či zamestnancovi vzniknú výdavky a akým spôsobom sa uznávajú.

Ďalším problémom, ktorý sa v praxi vyskytuje, sa týka toho, či zamestnanec môže meniť vopred určené podmienky pracovnej cesty, či je zamestnanec povinný pracovnú cestu vykonať, resp. má možnosť svojvoľne ju neuskutočniť. Podľa § 57 ods. 1 Zákonníka práce zamestnávateľ môže zamestnanca vyslať na pracovnú cestu mimo obvodu obce pravidelného pracoviska alebo bydliska zamestnanca na nevyhnutne potrebné obdobie len s jeho súhlasom.

To neplatí, ak:

• vyslanie na pracovnú cestu vyplýva priamo z povahy dohodnutého druhu práce alebo miesta výkonu práce,
• ak možnosť vyslania na pracovnú cestu je dohodnutá v pracovnej zmluve.

Na pracovnej ceste zamestnanec vykonáva prácu podľa pokynov vedúceho zamestnanca, ktorý ho na pracovnú cestu vyslal.

Podmienky vyslania na pracovnú cestu

Pri určovaní toho, kto a kedy je povinný určiť zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu podmienky tejto cesty, treba v prvom rade vychádzať zo Zákonníka práce, a to predovšetkým z § 57, ktorý dáva zamestnávateľovi možnosť vyslať zamestnanca na nevyhnutné potrebné obdobie na pracovnú cestu, a ktorý súčasne vyžaduje pri určitých typoch pracovných ciest súhlas zamestnanca s vyslaním na pracovnú cestu.