Komunikácia školy s rodičmi žiakov

Kto sú dnešní rodičia a v čom sa zmenili ?

Rodičovská úloha je naprieč generáciami nemenná a dá sa predpokladať, že to tak bude aj naďalej. Zmeny, ktoré sa však v rodičovstve udiali, súvisia s vplyvom rozvoja psychológie dieťaťa, technológii, životného štýlu, ale aj s vplyvom kultúrno-spoločenských zmien. Tieto zmeny menia zažité predstavy, je na ne potrebné hľadieť cez „nové okuliare“. Mnohí pedagogickí odborníci aj samotní učitelia tvrdia, že rodičia sú náročnejší najmä po revolúcii, netreba však zabúdať na to, že nezmenila sa len politika a náhľad na demokraciu, ale aj medicína, pediatria, psychológia, plánované rodičovstvo, populačná krivka a iné zásadné oblasti a vedné disciplíny, ktorých výsledkom je dnešný rodič.

Od školy ako inštitúcie, ktorá je pre deti snáď druhým najvýznamnejším prostredím po rodine, sa priam očakáva, že bude reflektovať túto spoločenskú zmenu. Samozrejme, nielen preto, že by ju reflektovať mala, ale aj preto, lebo rodičia dnes hľadajú takých partnerov pre výchovu svojich detí, ktorí dokážu realizovať moderné vyučovanie a vytvárať podnetné prostredie. O to sa snažia všetky školy, ale nie všetky sú úspešné.

Dáme teraz bokom školy v komplikovanom prostredí, ktoré si zasluhujú samostatnú diskusiu. Budeme sa venovať tým, ktoré „súťažia“ o žiaka prirodzenou pridanou hodnotou. A tá ich zvýhodňuje alebo znevýhodňuje od iných. Práve tam efektívna komunikácia učiteľov a vedenia s rodičmi hrá často rozhodujúcu úlohu pri zvažovaní rodiča, či na školu dieťa dá, alebo nie. Pokiaľ má škola záujem rozvíjať spoluprácu s rodičmi, ich participáciu a realizovať efektívnu komunikáciu, malo by jej vedenie venovať tejto oblasti patričný priestor na osvetu a vzdelávanie.

Hoci sa tradične tvrdí, že učitelia nemajú čas nazvyš, investícia do efektívnej komunikácie prináša škole oveľa viac časovej a energetickej úspory, než je čas venovaný vzdelávaniu. Zároveň tým môže eliminovať počet nedorozumení, sťažností a pnutia, ku ktorému dochádza z dôvodu vzájomnej neschopnosti kultivovane a konštruktívne komunikovať.

Nedýchajme za deti, lebo nebudú vedieť dýchať samé

Pri komunikácii s rodičmi by sme nemali zabúdať, že napriek našim želaniam, napriek našim víziám, napriek plánom, sú rodičia tým najvyšším článkom, ktorý rozhoduje o smerovaní jeho dieťaťa. Zdravú školskú klímu robí určitá prerozdelená zodpovednosť. Čím viac si jej učiteľ a škola zbytočne berie na seba, tým je vyššie riziko, že zlyhá, prípadne, že sa rodičia zbavia zodpovednosti a pri problémových situáciách sa škola stáva tou „zlou“.

Môžeme si predstaviť klasické situácie, keď učiteľ iniciatívne xeroxuje poznámky, vypisuje zameškané učivo, robí advokáta pri každej nadávke, štuchnutí, keď príliš ochraňuje deti pri akomkoľvek probléme, či neprimerane motivuje deti absenciou neúspechu. Atmosféra v takejto škole a triede je síce spočiatku fajn, ale spätne môžu deti zlyhať vo svete, ktorý k nim taký hostinný nie je. Aj nepripravenosť na reálne podmienky sa dnes považuje za jeden z vážnych problémov. Hoci je jasné, že učitelia sa snažia, aby v čo najvyššej miere vyhoveli rodičom a žiakom, treba si určiť hranice lojality k nim. A ak sa prehnaná služba rodičom stane nosnou hodnotou, pri pokuse o sprísnenie prístupu, alebo o zmenu prístupu k nim, môže dôjsť k veľmi negatívnym reakciám. Prínosom následne môže byť skôr otvorená komunikácia a diskusia s rodičmi o príčinách jednotlivých krokoch školy, napr. na plenárnych združeniach a vytvorenie tak možnosti priamo a osobne reagovať na otázky všetkých rodičov. Vyvracať zákulisné domnienky je omnoho ťažšie.

Príklad:

Príklad:

Rodič má len sprostredkované informácie

Rodičia sú ľudia, ktorí majú takmer vždy sprostredkovanú školskú realitu, pretože pri 99 % pedagogických a problémových situáciách prítomní nie sú. Odkázaní sú preto výlučne na sprostredkované informácie, najmä od svojho dieťaťa. Často sa stretávam s názorom, že je tento status  rodičom vyčítaný, alebo je rodič znevažovaný, že o situácii nič nevie. Táto jeho pozícia je však prirodzená a ako s prirodzenú ju treba aj brať. Jediným liekom na to je dôvera medzi učiteľom a rodičom.

Pokiaľ sa škole a učiteľom podarí vybudovať si dôveru u rodiča, ktorá je porovnateľná s dôverou pri popise situácie z úst vlastného dieťaťa, je škola na dobrej ceste. Aj v týchto situáciách môže škola eliminovať chyby, ktoré tkvejú v nedostatočnom posúdení situácie zo strany učiteľa alebo v nedostatku času na objasnenie udalosti.

Keďže ide o časovo náročnú prácu, niektoré školy si pomáhajú prácou odborných zamestnancov, ktorí majú na rozhovor so žiakom viac času a majú tak možnosť získať dostatok informácií, aby vedeli zhodnotiť situáciu a priblížiť sa k realite. Takto pripravený učiteľ alebo odborný zamestnanec môže s rodičom komunikovať s oveľa lepším prehľadom a aj spätne má rodič pocit, že poznámka, či pokarhanie nie sú založené len na pocite spolužiakov, ktorí nepovedali všetko. Tam, kde odborný zamestnanec nie je, sa musí škola spoľahnúť na prácu učiteľa alebo vedenia školy.

Príklad:

Poznámky by nemali byť na smiech

Významnú úlohu v komunikácii s rodičom zohrávajú aj poznámky, oznamy a žiacka knižka. Ich správne a rozvážne požívanie je mimoriadne dôležité. Práve v tejto oblasti sa totiž kultúra vplyvom rozvoja obchodnej a klientskej komunikácie rapídne zmenila. Čo si nie vždy školy uvedomujú.

Písomné oznamy v žiackej knižke by mali mať skôr informačný charakter, nemali by byť príliš diskutabilné. Nie je nič horšie, ako keď slúži žiacka knižka ako „chat“ medzi učiteľom a rodičom. Štvoriadkové, či desaťriadkové poznámky si už skôr vyžadujú telefonát s rodičom, prípadne ústny pohovor. Hoci sa môže zdať, že učiteľ nemá čas na konzultáciu každej „hlúposti“ s rodičom, práve takéto typy poznámok sú už kultúrne prekonané. Dokonca môžu slúžiť ako vtipné virálne obrázky na sociálnych sieťach poškodzujúce nielen meno školy a učiteľa, ale aj učiteľskej profesie ako takej. Škola môže ukázať svoj prístup u rodičov a detí aj tým, že napriek pochybeniam detí rozlišuje, čo by malo v žiackej knižke „svietiť“ a čo nie. Napísať v septembri žiakovi poznámku o tom ako chytal dievčence za zadok, má síce aktuálny charakter, ale netreba zabúdať, že ju tam bude mať až do konca roka. Možno je to žiak, ktorý si dá povedať a za svoj čin sa hanbí. Samozrejme, nevravíme teraz o tom, aby žiak poznámku nedostal, skôr o tom, či ju má vidieť každý, kto si vezme jeho žiacku knižku. Tá s ním občas totiž putuje k lekárovi, má ju v ruke každý jeho vyučujúci. Mať na očiach neustále svoje zlyhanie, nestimuluje k zmene.

Formulácia oznamu, či poznámky vypovedá o tom, do akej miery sa humanizovalo prostredie v škole. Je rozdiel, ak rodič číta červený text:

• „Zase nemá úlohu !!!“
• „Ohrozoval spolužiakov“
• „Správa sa neslušne.“

ako

• „Vážení rodičia, Váš syn vyvoláva konflikty medzi deťmi.“
• „Milí rodičia, je potrebné viac dbať o domácu prípravu.“

Špeciálnou formuláciou poznámky býva tak trochu nanútené písanie poznámok v prvej osobe jednotného čísla, kedy si žiak sám na príkaz učiteľa píše aký je nedisciplinovaný, aký je zábudlivý a pod., čo v ňom môže paradoxne ešte viac fixovať jeho problém.

Príklady nezvládnutých situácii:

Osobné pohovory

V súvislosti s komunikáciou školy s rodičmi je dôležité aj prostredie a celý proces osobných pohovorov. Netreba zabúdať, že osobný pohovor už začína pozvánkou rodiča na pohovor. Učiteľ by sa nemal dať zatiahnuť do vybavovania časti už cez telefón, mal by si nechať celý rozhovor na osobné stretnutie. Pri telefonovaní zväčša neviete, v akej situácii ste zastihli rodiča, môže šoférovať, byť na porade, alebo sa sústrediť na niečo iné a jeho strohé informovanie by mohlo zmariť celkový cieľ pohovoru. Pri osobnom kontakte sú dôležité podmienky. Ak má škola miestnosť, v ktorej sa môže rodič nerušene rozprávať s učiteľom, je to pozitívny krok. Pocit rodiča, že je v partnerskej komunikácii, je veľmi dôležitý. Nie je nič horšie, ako vybavovanie osobných problémov dieťaťa a neúspešnosti na chodbe počas dozoru medzi deťmi z celej chodby. Pri skvalitňovaní práce pedagógov treba z pozície vedenia dbať na vzdelávanie aj v tejto oblasti.

Celkový úspech školy netkvie v len dobre odučenej hodine, ale v komplexnom pocite, ktorý si denne deti, rodičia a učitelia zo školy odnášajú.

Pri komunikácii s rodičom je dôležité vnímať aj právnu a evidenčnú stránku pohovoru a nemal by skončiť bez podpisu, ktorý deklaruje oboznámenie sa s výsledkami dieťaťa, prípadne pri riešení konfliktu dohodnutý rezultát a okolnosti. Takýto záznam z ústneho pohovoru neslúži len ako doklad pri dokazovaní informovania rodiča, ale aj pre osvieženie pamäti učiteľa pri následnej komunikácii s rodičom.

Príklad nesprávne vedeného telefonátu:

Príklad správne vedeného telefonátu s rodičom:

Moralizovanie – komunikačná hra učiteľov s rodičmi

Spôsobov ako viesť efektívnu komunikáciu je niekoľko. Málo afektívnou je komunikačná „hra“, ktorú veľmi často hrajú učitelia s rodičmi. Ide o určité predbiehanie sa v tom, ktorá má na dieťa zásadnejší a pozitívnejší vplyv. Zo strany učiteľov často dochádza k určitému moralizovaniu a komunikácii, ktorou sa rodičovi snažia dokázať, že to robí zle. Napriek tomu, že ide zo strany učiteľa zväčša o snahu dať dobrú radu, treba si uvedomiť, že rodič bude zväčša k dieťaťu pristupovať intuitívnou výchovou a nie pedagogickými prostriedkami. Niektorí učitelia nevedomky vyčítajú rodičom ich výber partnera, vplyv ich práce na dieťa, vplyv práce na pracovné smeny na dieťa, či vplyv starých rodičov. Zo strany rodiča však ide často o jediné možnosti, prípadne o spôsob výchovy, ktorý im bol počas života odovzdávaný a ten prenášajú na svoje deti. Učitelia síce môžu vyčítať rodičom, že nevedú deti ku knihám, ale zároveň rodičia túto potrebu v sebe nikdy nemali. Mnohým rodičom tento štýl komunikácie nevyhovuje a ohradzujú sa voči nemu.

Pre profesionálne zvládnutie komunikácie by učiteľ nemal skĺznuť do komunikácie ako medzi rodičom a dieťaťom, ale mal by stavať na podmienkach rodiny. Nemožno očakávať od rodiča, že vždy vie u svojho dieťaťa okamžite a zaraz vynútiť zmenu správania.

Rodičia nemajú ovládače na svoje deti a dokážu najmä v puberte na nich vplývať tiež len do obmedzenej miery. Samozrejme, je v záujme školy tlačiť na rodiča, aby riešil problémy svojho dieťaťa, tento tlak by mal však odrážať reálne možnosti rodiča.

Príklad:

Komunikácia činmi

Komunikácia činmi je mnohými označovaná ako „ďalší“ typ komunikácie. Je to určitý „signál“, ktorý nám dáva nejaký komunikačný odkaz. Škola môže mať veľký nápis „Zdravá škola“, ale pokiaľ tam funguje bufet s pelendrekmi, lízankami a bagetami natretými tatárskou omáčkou, asi ťažko uveríme tomu, že v škole niekto skutočne dbá o to, aby boli deti zdravé. Aj kvôli tomu nestačí , aby mala škola silné gestá a vyhlásenia, rodičia aj žiaci musia cítiť, že to tak naozaj je. Pred časom odporúčal istý pokyn vyrobiť na škole transparent o netolerovaní šikanovania. Napriek tomu mnohé školy s transparentom ignorovali vážne prejavy šikany. Komunikácia činmi má obrovský vplyv. Školy a ich vedenia by nemali zabúdať na to, aké signály vysielajú rodičom.

Používajme techniky mediácie

Mediácia v školskom prostredí prináša nový rozmer do riešenia konfliktov. Mediátor môže zohrať veľmi dôležitú úlohu pri riešení bežných sporov medzi deťmi, ale môže byť aj dôležitý pri sporoch medzi deťmi a učiteľmi, medzi učiteľmi navzájom, medzi deťmi a rodičmi, či učiteľmi a rodičmi. Škola, ktorá podporuje riešenie konfliktov mediáciou dáva jasný signál, že podporuje neautoritatívne riešenia. V mnohých školách je zakorenený spôsob autoritatívneho riešenia problémov. Súvisí to najmä s pozíciou učiteľov ako hodnotiteľov detí a ich správania, od ktorej sa mnohí pedagógovia nevedia odosobniť. Táto forma určitej moci dáva možnosť byť vykonávateľom spravodlivosti podľa vlastného uváženia a zároveň umožňuje „retušovať“ konflikty, ktorých účastníci sú samotní učitelia. Paradoxom je, že mnohí učitelia považujú výsledok mediácie a dohodu, ktorá „netrestá“- ale rieši, za nespravodlivú voči ostatným. Dôležitým faktom pri neakceptovaní mediácie ako spôsobe riešenia sporov je tiež neochota školy a pedagógov investovať čas do precízneho riešenia konfliktov. Autoritatívne riešenia sú časovo „úspornejšie“.

Príklad:

Či už sa škola a jej vedenie rozhodne využiť postrehy v komunikácii s rodičom z toho príspevku, alebo sa s totožní s inými odporúčaniami a tipmi, je na každom učiteľovi a vedení školy. Dôležitý je v konečnom dôsledku spokojný a informovaný žiak a rodič a pozitívna atmosféra v škole bez prítomnosti napätia.