Pochvala a motivácia ako deficitný aspekt pedagogickej praxe

Rizikami deficitu, nedostatku pochvál a odmien sú dnes stovky ba tisíce jedincov, ktorí trpia komplexom menejcennosti. Ten sa prejavuje v rôznych podobách, pričom zreteľným výsledkom sú zvýšené neurastenické, psychastenické a iné ochorenia, ktoré sú diagnostikované v psychologických poradniach a lekárskych ambulanciách. Kompenzačné mechanizmy komplexu menejcennosti nemajú vždy harmonický priebeh a tak kompenzácia sa uberá práve tým najmenej želaným smerom. V svojej podstate čím je frustrácia z nedostatku ocenenia a pochvaly hlbšia tým viac kompenzačné mechanizmy prekračujú rovinu bežného pochopenia. V tom tkvejú korene odborného psychologického poznania dôležitosti pochvaly a ocenenia, ktoré hrajú významnú rolu pri utváraní sebavnímania a sebahodnotenia. Mnohokrát aj najtraumatizovanejšieho jedinca, ktorý trpí nedostatkom lásky, pozornosti, citu, pochopenia, porozumenia, pochvaly či ocenenia zaradíme medzi agresívnych a necitlivých jedincov, bez toho aby sme sa snažili takémuto dieťaťu porozumieť a dať mu priestor pre nadobudnutie pocitu pozitívnej hodnoty.

Učiteľ má v tomto napĺňaní poslania pedagogického majstrovstva veľkú moc. O tom akú bude mať vyučovací proces podobu, či bude pre dieťa nepríjemnou súčasťou života, alebo sa stane priestorom pre rozvoj a potešenie, rozhoduje učiteľ, ktorý je v interakcii s deťmi častokrát časovo viac ako mnohí rodičia. V inštitucionálnej výchove a vzdelávaní je rozhodujúcim činiteľom práve jeho osobnosť. Svojim pedagogickým prístupom pôsobí na žiakov a vychováva z nich plnohodnotné osobnosti. V prvom rade však on sám musí byť kvalitným jedincom. Je dôležité, aby učiteľ bol zrelou autentickou, tvorivou, slobodnou, zodpovednou, všestrannou a celistvou osobnosťou.

Okrem lásky k deťom sa však od učiteľa vyžaduje profesionalita, láska k vlastnej práci, odborná psychologická a pedagogická znalosť a v neposlednom rade schopnosť tieto kvality implementovať do interakcie so žiakmi.

Ďalším aspektom pre porozumenie kvality riešenej problematiky je motivácia, ktorá predstavuje nevyhnutnú súčasť výchovno-vzdelávacieho procesu. Pre mladšie vekové kategórie žiakov je motivácia na vyučovaní dominantnejšia. Prostriedkami motivácie v učebnej činnosti žiaka, sú učebné úlohy a učiteľ, ktorý žiakov neustále motivuje k samostatnej, aktívnej a tvorivej činnosti.

Dobrý učiteľ musí vedieť implementovať rôzne spôsoby motivácie. preto je dôležitá jeho kvalifikácia, charakter, vlastnosti, temperament, štýl práce a vzťah k deťom. Vhodná motivácia môže vyvolávať a udržiavať záujem žiaka o učenie, o daný predmet a určitú učebnú činnosť. Vyplývajúc z tejto pozitívnej motivácie sa otvára priestor pre reálne pozitívne hodnotenie dieťaťa, po ktorom každé dieťa a dokonca aj dospelí, nevynímajúc status učiteľa, bezprostredne túži. Používanie nevhodných motivačných činiteľov môže u žiaka brzdiť rozvíjanie vzťahu k učeniu, dokonca priamo vyvolávať nezáujem, či odpor k učeniu. Učiteľ si musí uvedomiť, že rozvoj motivácie korešponduje s učebnou činnosťou. Prax potvrdzuje, že skutočná profesionalita učiteľa okrem kvalifikácie a vedomostí vyplýva z jeho pozitívneho prístupu k deťom, z ochoty odovzdávať im pozitívnu spätnú väzbu, z tvorivého, flexibilného prístupu k žiakom vo vyučovaní a výchove.

Motivácia a druhy motivácie

V širokom zmysle slova motivácia predstavuje súhrn činiteľov, ktoré podnecujú, smerujú a udržujú správanie človeka. Je to aktuálny stav, ktorý pozostáva z emocionálnych a kognitívnych procesov, ktoré podnecujú (energizujú) a riadia správanie. K tomuto stavu patria aj vôľové procesy, predsavzatia a rozhodnutia (Hrabal a kol., 1989).

Vnútorná motivácia