Manažment sociálnych kompetencií nachádza svoje opodstatnenie v každodenných situáciách. Ide napríklad o stres a jeho zvládanie, sociálnu úzkosť a jej prekonávanie, vedenie rozhovorov, porád či proces výberového konania.

(Ne)jednotnosť vymedzenia sociálnych kompetencií

Pojem sociálne kompetencie sa vzťahuje na široké spektrum ľudských schopností a zručností. Pokiaľ by sme pátrali po ich „spoločnom menovateľovi“, potom by bolo možné v súlade so všetkými relevantnými teóriami povedať, že sociálne kompetencie sa vzťahujú na medziľudské interakcie a synergujú v troch oblastiach. Ich predpokladom je primeraná úroveň sociálnej a emocionálnej inteligencie, rozvinuté sociálne zručnosti a interpersonálne kompetencie.

Obr. 1: Integrácia sociálnych kompetencií u vedúceho pracovníka

Zdroj: Kanning, P., U., 2002. Soziale Kompetenzen von Schulverwaltung. Göttingen: Hogrefe. s. 493.

Z hľadiska ďalšieho obsahu príspevku považujeme za opodstatnené a zmysluplné vymedziť všeobecný pojem kompetencia. Pojem ukrýva kvalitatívne rôznorodé obsahy (Ford 2018). Uvedená skutočnosť súvisí s pomerne nejednoznačným vymedzením jeho konotácie autormi. Zatiaľ čo jedni sa pri použití pojmu zameriavajú na potenciál indivídua, iní sledujú určité konkrétne správanie, príp. jeho dôsledky. Ak vezmeme do úvahy konštatovanie Goldrieda a DeZurilla (2019), ktorí sa pripájajú skôr k druhému menovanému prístupu a považujú kompetenciu za efektívne fungovanie indivídua1, potom by sme tú istú osobu mohli označiť raz ako kompetentnú a inokedy ako nekompetentnú, a to podľa toho, aké dôsledky vyplývajú z jej správania v konkrétnej situácii. Pri tomto chápaní pojmu kompetencia sa v rozpore s realitou prisudzuje zodpovednosť za dôsledky správania a konania aktérovi (učiteľovi) určitej udalosti. To platí aj v prípade, že výsledok správania vysvetlíme objektívne ako náhodu. Takéto vymedzenie pojmu kompetencia nie je ani diferencované, ani zmysluplné.

Za konštruktívnejšie považujeme obsah pojmu diferencovať do dvoch synergických celkov:

(1) Kompetencie ako potenciál – tu sa odlišujú schopnosti a zručnosti indivídua viažuce sa k danej situácii a správanie a konanie v rôznych situáciách. Rozhodujúce je, či daná osoba je schopná prejavovať zodpovedajúce správanie. Z toho vyplývajú dôležité dôsledky pre diagnostiku. Kým napríklad v prvom prípade (schopnosti a zručnosti jedinca správať sa a konať v jednej situácii istým spôsobom) by možno postačovalo jedno pozorovanie, v druhom prípade (samotné správanie a konanie jedinca v rôznych