Aplikovanie stratégií na rozvoj riešenia problémového edukačného procesu

Riešenie problémov sa stalo prostriedkom, ktorým môžeme prepojiť obsah vyučovania a základných zručností, ktoré môže jednotlivec využívať v rôznych situáciách. Prostredníctvom vybraných stratégií riešenia problémov možno integrovať problém, problémovú situáciu, problémovú úlohu do rôznych vyučovacích predmetov, využívať pravidlá a postupy riešenia problémov a vyvodzovania záverov. Z hľadiska práce učiteľa považujeme takto koncipované vyučovanie za náročnú činnosť, a to predovšetkým na úrovni prípravy. Učiteľ musí v prvom rade diagnostikovať prekoncepty žiakov, na ich základe postaviť problémové úlohy. Tie musia byť pre žiaka motivujúce, primerane náročné. Učiteľ si musí stanoviť konkrétnu formu, akou bude vyučovanie realizovať.

Rozvoj riešenia problémov

Dnes vieme, že vyučovať len vedecké poznatky nestačí. Súčasťou efektívneho vyučovania je aj rozvoj spôsobilostí spojených s kritickým myslením - identifikovať kľúčové myšlienky a predpoklady v argumentoch, rozpoznať dôležité súvislosti, riešiť problémy, správne interpretovať údaje, vyvodzovať z dostupných informácií logické závery, rozlišovať fakty a domnienky a pod.

Podľa autorov Gahér a Marko (2017) vzniká problém vtedy, ak má človek stanovený cieľ, ale nie cestu, ako cieľ dosiahnuť. Práve preto treba k vyriešeniu problémovej situácie myslenie, ktorého úlohou je hľadať činnosť, ktorá môže byť sprostredkovateľom medzi existujúcimi a požadovanými situáciami. Nie vždy vieme vymedziť rozdiel medzi problémom a problémovou úlohou. Riešenie problému a plnenie úlohy majú mnoho spoločných prvkov, ktoré sú v značnej miere navzájom závislé, alebo v určitom úseku neoddeliteľné. Často sa spracovávanie úlohy vníma ako druh problému. Problém môže obsahovať mnoho menších parciálnych častí, ktoré môžeme chápať ako úlohy. Vtedy vnímame úlohu ako jednu z častí problému, jeden z krokov riešenia problému. Z iného uhla pohľadu, ak pred nami stojí úloha, ktorá je pre nás neznáma, môže byť pre nás prvotne vnímaná ako problém.

Problémy rozoznávame konvergentné a divergentné (v závislosti od spôsobu formulovania cieľa), pojednávame o problémoch dobre a zle štruktúrovaných (v závislosti od úrovne informácií). Tieto problémy môžeme označiť aj ako otvorené a uzatvorené. Pri konvergentných problémoch cieľ vymedzuje konečný výsledok. Takto postavený problém má len jedno správne riešenie. Najčastejšie ide o matematické a technické problémy. Divergentné problémy podporujú tvorivosť riešiteľa, umožňujú niekoľko riešení stanoveného problému.

• V dobre štruktúrovanom probléme prvky problému sú prezentované, informácie potrebné k riešeniu máme k dispozícií. Častým postupom riešenia takéhoto druhu problému sú algoritmy. Majú predvídateľné a pomerne známe riešenia, ktoré sú ľahké na zapamätávanie. Riešenia sú často konvergentné.
• V zle štruktúrovanom probléme sú prvky problému neobmedzené, obsahujú viac neznámych prvkov, existuje vysoký stupeň neistoty. Riešenie problémov môže mať viac ako jedno riešenie, príp. nemusí mať žiadne.

Dôležitou fázou pri každom probléme (bez ohľadu na to, či je konvergentný alebo divergentný) je jeho riešenie.

Riešenie problému predstavuje súbor mentálnych činností, ktorých účelom je prekonanie informačného deficitu potrebného k ukončeniu problémovej situácie.

Riešenie problému prechádza fázami, ktoré zvyknú na seba nadväzovať a označujú sa ako tzv. cyklus riešenia problému. Trvanie a prepojenie týchto fáz je pri rôznych problémov variabilné.

Pri riešení problému ide o:

• Východiskový stav - informácie sú nekompletné (stav nedostatočného poznania problému).
• Cieľový stav - stav, ktorý chce človek dosiahnuť.
• Množina operácií – postupy a kroky, ktoré musíme urobiť, aby sme sa dostali z východiskového bodu do cieľového stavu.

R. H. Bruning, G. J. Shraw a Ronning (1999), R. E. Mayer, R. C. Wittrock, (2006) poukazujú na súčasné modely riešenia problémov, ktoré v všeobecnosti zahŕňajú činnosti:

1. Identifikácia problému – doterajšie informácie nepostačujú na dosiahnutie záveru.
2. Definovanie a predstavenie problému – riešiteľ analyzuje informácie (skúma rozdiely medzi tým, čo je a tým, čo sa požaduje).
3. Výber vhodnej stratégie – kľúčová fáza riešenia problému; vyberajú sa hypotézy, metódy a postupy (príslušné stratégie môžu využívať analýzu, syntézu, divergentné a konvergentné myslenie).
4. Organizácia informácií – riešiteľ je pripravený organizovať informácie spôsobom, ktorý mu vyhovuje a je pre neho najvýhodnejší.
5. Rozdelenie zdrojov – zvládnutie problémov vyplývajúce z možného obmedzenia zdrojov, potrebných na vyriešenie problémov.
6. Monitorovanie – sledovanie procesu riešenia problémov.
7. Zhodnotenie – cieľom fázy je kontrola pôvodných zámerov