Autorita učiteľa a jej transfer na žiaka

Autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená zväčšovať, rozširovať, povznášať alebo obohatiť. Príbuznými slovami je tiež auctoritas (záruka, istota, spoľahlivosť) a auctor (pôvodca, podporovateľ, radca). Sak (2005) definuje autoritu ako atribút subjektu vedúci k akceptácii vlastností a požiadaviek jednotlivcami alebo skupinou, čím následne ovplyvňuje ich myslenie, emócie a správanie bez mocenského nátlaku.

Vališová (2005) vymedzuje pojem autorita ako:

• jednu z foriem uskutočňovania moci;
• vážnosť a na nej založenú prevahu;
• súhrn psychických vlastností subjektu.

Vališová (2008) tvrdí, že k autorite možno pristupovať z dvoch strán – na jednej strane ako nástroj, ktorí ostatní podporujú alebo poškodzujú v závislosti od prospešnosti v danom okamihu. Ľudia sú pohodlní a radi nechajú niekoho za seba rozhodovať, nechajú sa viesť a vyžadujú pomoc v problematických situáciách. Na druhej strane, keď si uvedomia svoju neslobodu v rozhodovaní a obmedzenie práv, majú tendenciu voči autorite vystúpiť. Vymětal (2010) spája autoritu s pravdivosťou, pretože na základe pravdy vzniká dôvera, ktorá druhú osobu upokojuje.

Učiteľova autorita vytvára dôveru žiaka vo výchovné a vzdelávacie postupy a na základe tejto dôvery žiak verí v seba samého a v to, že sa naučí, čo potrebuje vedieť.

Presvedčenie učiteľa o tom, že svojich žiakov niečo naučí, zefektívňuje proces učenia u žiakov samotných. Ak učiteľ transferuje autoritu na svojich žiakov, preukazuje vieru v nich, že zvládnu zadanú úlohu, pretože autorita vytvára vzťah medzi nositeľom autority a príjemcom, jej akceptácia vedie k formovaniu pozitívnych hodnotových štruktúr.

Medzi nositeľom a príjemcom autority vznikajú aspekty:

• relatívnosti – autorita je premenlivá – v rôznych situáciách a spoločenských kruhoch má človek rôznu mieru a rôzny typ autority;
• asymetrie – tú vytvára nositeľ autority vzhľadom na to, že miera jeho pôsobenia ako autority na spoločnosť nemusí byť priamo úmerná jej rešpektovaniu a uznaniu zo strany spoločnosti (Dunn, 2011).

Typológia autority

Najčastejšie sa stretávame s rozdelením autority vzhľadom na spôsob jej získania alebo udelenia zo strany učiteľa a žiaka. Každý jednotlivec disponuje rôznou mierou aj typom autority. Ak by bol schopný niekto skombinovať všetky druhy autorít vytvoril by tzv. globálnu autoritu, ktorú podľa Kolářa (2009) tvoria tri navzájom súvisiace zložky: miera vedomostí, spoločenské postavenie, sila kúzla osobnosti. Rozoznávame rôzne typy autorít:

PRIRODZENÁ AUTORITA – rešpekt, ktorý ma človek sám od seba. Vyplýva z vrodených temperamentových vlastností, ktoré môžu byť ovplyvnené aj profesijnými zručnosťami (Vališová, 2008). Svatoň, Filip (2011) tvrdia, že jednotlivec s prirodzenou autoritou je schopný nadviazať vzťahy prostredníctvom dobrovoľného uznania a rešpektovania jeho osobnosti. Tento typ autority možno formovať, posilňovať alebo zoslabiť. K tomuto typu zaraďujeme tzv. autoritu charizmatickú, ktorá vychádza z prezentácie vlastnej osobnosti a zahŕňa v sebe mieru sebavedomia, spôsob vyjadrovania a neverbálnej komunikácie. Tento typ autority sa často spája v škole u učiteľov aj s pedagogickým taktom. Týmto typom autority môžu disponovať žiaci, ktorí sa stávajú vzorom pre svojich rovesníkov. Prirodzený typ autority v triede je veľmi dobre pozorovateľný, a môžeme ho zistiť aj prostredníctvom sociometrie.

AUTORITA ZÍSKANÁ – buduje sa počas života a nadväzuje na prirodzenú autoritu. Jej vznik a vývin je podmienený výchovou, vzdelaním, cieľavedomosťou a vychádza zo životných a profesijných skúseností. Billinski (2011) nazýva tento typ autority delegovanou autoritou. Tento typ autority jednotlivec získava spoločne s funkciou. K získanej autorite možno zaradiť aj autoritu odbornú a morálnu, ktoré si osvojujeme počas náš