Autorita učiteľa v súčasnej škole

Úvod

Na problematiku autority možno nazerať z viacerých hľadísk, a to z filozofického, psychologického, historického, spoločensko-ekonomického, politologického a ďalších. V príspevku sa zameriavame na skúmanie osobnosti učiteľa ako nositeľa autority z pohľadu pedagogiky. Pri hľadaní a vymedzovaní výchovno-vzdelávacích cieľov v súčasnej škole by mohol byť problém odpovedať na otázku, akú formu moci, autority by mal mať učiteľ, aby dosiahol dané ciele. Spoločnosť si kladie otázky, na akom druhu autority bude založená v budúcnosti.

V období chaosu väčšinou ľudia po autorite volajú, v období vládnutia autoritatívnej osobnosti ju odmietajú.

Súčasná škola je ovplyvnená zmenami spoločenského systému na Slovensku po roku 1989, pedagogickými prúdmi zo zahraničia, predovšetkým z USA a krajín západnej Európy, obsahovou reformou vzdelávania, ktorá sa začala v roku 2008. Všetky zmeny, koncepcie mali vplyv aj na postavenie učiteľa v škole a na vzťah medzi ním a žiakmi a medzi učiteľmi a rodičmi.

Získanie, udržanie a rozvíjanie autority

Cieľom je načrtnúť základné teoretické východiská a možnosti získavania, udržania a rozvíjania autority učiteľa vo vzťahu k zmenám v školskom systéme na Slovensku po roku 1989 až po súčasnosť.

Vymedzenie autority učiteľa

Slovo autorita malo pôvodne pozitívny význam. Z pôvodného latinského slova „auctoritas“ vyplýva, že ide o slová ako podpora, záruka, istota, hodnovernosť. Slovo „auctor“ znamená vzor, príklad a sloveso „augó“ zväčšovať, rozmnožovať, obohacovať... „Augustus“ bola osoba, ktorá bola vďaka svojej charizme nositeľom autority. Historické udalosti, zmeny v spoločnosti spôsobili, že sa tento pojem začal negatívne stotožňovať s vládou silnej ruky, nevhodným uplatnením moci, vlády a sociálneho útlaku.

V súčasnosti je pojem autorita chápaný kladne. Podľa A. Vališovej je autorita vymedzená (1998a, s. 13) ako: „významná forma uskutočňovania moci, ktorá je založená na viac-menej všeobecnom uznaní oprávnenosti, legitimity, vplyvu určitej osobnosti, inštitúcie alebo skupiny“. J. Lednická a E. Fülöpová (2009, s. 8) definujú autoritu ako: „výraz výnimočného postavenia jedinca alebo inštitúcie, čo zvyčajne stojí na vedomostiach, skúsenostiach a výsledkoch práce“. O učiteľskej autorite ďalej píšu: „Etický rozmer autority učiteľa by mal spočívať v tom, že učiteľ si ju nevynucuje prostriedkami moci (zákazy, príkazy, tresty).“ C. Saladin-Grizivatz (2002, s. 37) o autorite tvrdí: „Po prvé sa v slove autorita skrýva vzor, učiteľ, ten, kto  nás prijme k činnosti, a po druhé toto slovo vyjadruje aj moc prikazovať a donútiť nás k niečomu.“

Autoritatívny človek je vnímaný pozitívne ako osoba, ktorá je nositeľom pozitívnych hodnôt. V odbornej literatúre je pojem autorita odlíšený od pojmov ako moc,vplyv, riadenie, a je spájaný s pojmami sociálna rola, pozícia, prestíž.

Pozitívne vymedzujeme aj autoritu učiteľa. Medzi príliš liberálnym a príliš autoritatívnym vedením skupiny, štýlom výchovy možno nájsť veľa medzistupňov. Ak hovoríme o autorite učiteľa v škole, nemáme na mysli žiaden z krajných a nevhodných prístupov učiteľa k žiakom. Autorita ukazuje žiakovi cestu jeho vývinu, aby ho neskôr spoločnosť nesankcionovala. Nechápeme ju ako prísny model, ktorý je za každých okolností nutné nasledovať, ale ako príklad so silným charakterom a s pozitívnym komplexom charakteristík, ktorý síce ukazuje žiakom smer a hranice, ale neobmedzuje ich, ani v nich nevyvoláva strach a napätie.

V odbornej literatúre nájdeme viacero typológií členenia autority. Z. Kolář a A. Vališová (2009, s. 218) delia autoritu na:

• genetickú – autorita prirodzená a autorita získaná,
• sociálnu – podľa sociálneho statusu (osobná, pozičná a funkčná),
• podľa dôsledkov správania sa sociálneho okolia - skutočná a zdanlivá,
• podľa prestíže – formálna a neformálna.

V súčasnosti sa používa pojem globálna autorita, ktorá je súhrnom vhodnej kombinácie všetkých druhov autority. Jednotlivé druhy autority by mali byť prepojené a vyvážené.

Vnímanie autority učiteľa

Od 90. rokov 20. storočia sa začal klásť v našom školstve dôraz na prežívanie citov, na afektívnu oblasť výchovno- vzdelávacieho procesu. V pedagogike sa zdôrazňuje zmena filozofie výchovy a vzdelávania. Predovšetkýmpod vplyvom humanistickej psychológie, ktorá sa začína rozvíjať v 70.