Druhá svetová vojna optikou československých učebníc dejepisu v rokoch 1948 - 1989

Medzi septembrom 1939 až septembrom 1945 prebiehal najväčší vojenský konflikt v ľudských dejinách, druhá svetová vojna. Po jej skončení sa téma dostala i do dejepisných učebníc, aj tých československých. Československo však po roku 1945 nebolo tým štátom ako do roku 1938. Politický systém ,,ľudovej demokracie” sa ani zďaleka nepribližoval klasickej parlamentnej demokracii rokov 1918 až 1938. Nové časy zasiahli i školstvo, ktoré po roku 1945 prešlo poštátnením. Od konca vojny neubehli ani tri roky a Československo sa po komunistickom prevrate stalo jedným zo satelitov Sovietskeho zväzu. V rôznych aspektov každodenného života bolo heslom dňa: ,,Sovietsky zväz – náš vzor”. Daného vzoru sa držal aj rezort zodpovedný za produkciu československých učebníc dejepisu. Druhá svetová vojna hrala výraznú rolu vo víťazstve komunizmu v Československu. Jej výkladu bola venovaná pozornosť, a to tak, aby zodpovedal komunistickému svetonázoru. Na rozvoji svetonázoru bolo treba pracovať už od školských čias a dejepis tu mal zohrať jednu z kľúčových úloh.

Predvojnová politika

Čitateľa zaujmú už prvé riadky zaoberajúce sa vypuknutím druhej svetovej vojny, resp. udalosťami, ktoré sa udiali tesne pred vypuknutím vojny. Stredoškolská učebnica z roku 1952 prezentuje ZSSR ako hlavného mierotvorcu a ako protipól vykresľuje Anglicko, Francúzsko či Spojné štáty. Západné demokracie mali svojou neochotou zasiahnuť voči nemeckej územnej expanzii, priam až podporovať Nemecko k útoku na Sovietsky zväz s motiváciou zasiahnuť až vtedy, keď sa obe strany oslabia a oni budú môcť diktovať podmienky prípadného mieru.[1] O niečo triezvejšie vývoj hodnotia učebnice vydané po roku 1969. Napríklad v učebnici pre ZDŠ sa ohľadom predvojnovej sovietskej politiky dočítame že: ,,...sovietska vláda prijala v auguste 1939 návrh nacistického Nemecka na uzavretie vzájomnej zmluvy o neútočení na desať rokov.[2] Tým získal Sovietsky zväz čas a mohol sa hospodársky i vojensky pripraviť na stretnutie s fašistickým Nemeckom”.[3]

Boje na východnom fronte

Ďalší rozdiel nachádzame v interpretácii bojov na východnom fronte, ktoré sa v júni 1941 začali nemeckým útokom na Sovietsky zväz. Neúspechy Sovietskeho zväzu v prvých mesiacoch nemeckého útoku na jeho územie sú vysvetľované tým, že: ,,Vojna zastihla sovietsky štát, najmä jeho armádu v mierových podmienkach a v štádiu prezbrojovania” prípadne, ,,...Aj čo do technického výzbroja, veliteľských a bojových skúseností bola Sovietska armáda na začiatky vojny v nevýhode proti útočníkovi a čelila mu ústupovými bojmi”.[4] S inou interpretáciou prichádza učebnica z roku 1952, keď tvrdí že: ,,Sovětské velení potřebovalo určitý čas k mobilisaci všech sil pro nesmírnou rozlohu Sovětského svazu a poměrně řídkou železniční síť”.[5]

Nesporne v duchu päťdesiatych rokov je úryvok 30 vítězných let SSSR z pera vtedajšieho ministra školstva Zdeňka Nejedlého, ktorý ospevuje Sovietsky zväz, jeho bojové úsilie a Stalina.[6] Dobu vzniku nezaprie ani bežný text učebnice s výrokmi ako: ,,Když mluví Stalin, poslouchají ho všechny národy Sovětského svazu. Mluví k nim jako otec, jako učitel. Vede je a ukazuje jim cíl cesty: komunizmus. Sovětští lidé mu věří a milují ho”.[7]

Bojové akcie západných Spojencov

Hoci textu učebnice dominujú v prípade svetového vývoja udalosti na východnom fronte, bojovým akciám západných Spojencov sa nedalo ani pred rokom 1989 úplne vyhnúť. V roku 1979 sa tak žiak mohol dočítať že: ,,V priebehu vojny sa ukázalo, že vládnuce kruhy západných spojencov úmyselne nechávali rozhodujúcu ťarchu boja na Sovietskom zväze”.

Jedným z hlavných cieľov anglo-amerických vojsk bolo otvorenie tzv. druhého frontu spočívajúce v invázii na západe Európy. Učebnica ho komentuje tak, že: ,,K tejto otázke britský ministerský predseda Churchill zaujal vyčkávacie stanovisko a v listoch ubezpečoval Stalina, že invázia v západnej Európe sa uskutoční, len čo sa utvoria vhodné podmienky. Vyčkávanie trvalo dva a pol roka a vyvolalo nevôľu anglo-amerických radových vojakov, ktorí prejavili ochotu pomôcť svojim sovietskym bojovým druhom”.[8]

Ešte krkolomnejšie vysvetľuje postoje západných Spojencov učebnica z roku 1952 tvrdením ,,Vítězství Rudé armády a sovětských národů nad fašistickými imperialisty zhatilo válečný plán západoevropských a amerických kapitalistů. Místo Sovětskeho svazu byli poraženi němečtí a italští fašisté. Proto se Anglie a Amerika pokusily okázalým vojenským činem zasáhnout do konce války, a proto došlo 6. července 1944 na pobřeží Normandie v severní Francii k invasi anglického a amerického vojska k vytvoření druhého frontu, ktorá postupovala napříč Francii a vytlačovala Němce z Francie”.