Edukácia klasická verzus inovatívna

Sumarizáciou uvedených myšlienok, pohľadov a požiadaviek je to aj akési „volanie“ po tom, aby sme razantnejšie opustili tradičné metódy edukácie a dôslednejšie uplatňovali skutočne tvorivé prístupy zodpovedajúce pedagogickému a didaktickému poznaniu súčasnosti. V tejto súvislosti naozaj nejde len o to, či ide o nové úlohy alebo požiadavky, pretože vzdelávanie sa musí permanentne inovovať. Požiadavky na inováciu edukácie sú rokmi zdôrazňované a požadované, ale aj napriek tomu sa mnohých tradícií, v tomto prípade didaktických, nevieme dôsledne zbaviť a frontálnejšie využívať progresívnejšie prístupy k edukácii.

Súčasná didaktická tvorba prináša nové a nové publikácie o modernizácii edukácie, žiaľ, prenos do reálnej praxe nie je priamo úmerný tejto realite.

Aj keď to neznie priaznivo a príjemne, v našich školách sme ešte stále hojne v zajatí tradícií namiesto progresu. Ak by sme mali z hľadiska súčasných pohľadov na edukáciu vyjadriť, čo nám v nej chýba predovšetkým, potom povieme, že sú to tieto štyri aspekty:

• položenie dôrazu na samostatnosť žiakov,
• rozvíjanie kreatívneho myslenia,
• schopnosti spolupráce so spolužiakmi a
• rozvíjanie autodidaktických schopností žiakov.

P. Remźa o tomto hovorí: „Veľkým problémom pre rozvoj systému vzdelávania môžu byť samotní učitelia, pozorne sledujú procesy zmien, formálne splnia požadované úlohy, ktoré sa žiadajú. V skutočnosti sú však mimo zmeny, nevidia potrebu zmien, ktoré by mali urobiť u seba. Vo svojej pedagogickej činnosti neurobia také zmeny, ktorými by zlepšili kvalitu svojej práce so žiakom.“ (Remźa, P. 2011, s. 174)

Aj keď tieto slová vyslovil poľský pedagóg v mnohom platia aj pre nás. Avšak nie o tom chceme písať. Akiste netreba zdôrazňovať, že riadiace školské orgány majú záujem na tom, aby sa v školách vyučovalo efektívne, tvorivo, aby sa žiaci učili so záujmom a pod. Lenže to nemožno prikázať, ba ani nariadiť. Problém procesuálnej stránky edukácie a jej inovácii spočíva predovšetkým na školách, na každom učiteľovi.

Možnosti zlepšovania práce si musia riešiť a hľadať optimalizujúce prístupy samotné školy. Že to nie je ľahké a jednoduché, o tom nepochybujeme. Aj keď nechceme zovšeobecňovať, ale na základe vlastných skúseností z rozhovorov s učiteľmi (atestačné skúšky učiteľov, konzultácie s učiteľmi, rozhovory s učiteľmi študujúcimi doplnkové pedagogické štúdium a pod.) konštatujeme, že v mnohých prípadoch školská,resp. didaktická realita nevyznieva optimisticky. Nie ojedinele sme zaznamenali, že prípravy na vyučovanie nie sú najsilnejšou, ba ani nie samozrejmou stránkou, predmetové komisie pracujú viac menej „príležitostne“, keď treba niečo riešiť, vypracovať a pod., poznanie novších publikácií o edukácii, o novým metódach a formách práce, je skôr vzácnosťou ako samozrejmosťou.

To je len stručný náčrt neduhov, ktoré nás kvária a ktoré svedčia o tom, že inovácie sa presadzujú len pomaly. Samozrejme, písanie o týchto prístupoch je vždy spojené s tým, že sa ozvú a s uvedeným konštatovaním nesúhlasia tí učitelia, ktorí svoju prácu inovujú, presadzujú dôsledné a aj humánne interakčné vzťahy k žiakom a pod. Bezpochyby, v našich školách máme veľa takýchto učiteľov. Nám však ide o to, aby sme našimi podnetmi v príspevkoch oslovovali práve tých, ktorí akosi menej siahajú po inovatívnych prístupoch, ktorým azda chýba aj odhodlanie začať pracovať po novom a pod.

• Čo by teda malo byť typické pre súčasnú didaktiku?
• Čo vedie k premene klasickej školy na školu modernú?

V súvislosti s modernizáciou edukácie sú najčastejšie zdôrazňované jej metódy a formy práce. Samozrejme, to je pravdou a aj v tomto príspevku píšeme o tom, že súčasná pedagogika opisuje priam nepreberné množstvo rôznych možností a inovatívnych prístupov. Lenže, ani samotná „moderná metóda“ alebo „moderná forma“ neprinesú kvalitu alebo zefektívnenie edukačného procesu a jeho výsledkov, ak ju učiteľ nebude využívať so záujmom pre prospech žiakov. Nezdráhame sa vyjadriť myšlienku, že v podstate ...

• nejestvujú horšie alebo lepšie metódy a formy edukácie. Jestvuje jedi