Láska – hodnota, ku ktorej (sa) treba vychovávať (1.)

Americký špecialny pedagóg L. F. Buscaglia rozpovedal zážitok zo súťaže, na ktorú bol pozvaný ako porotca. Cieľom súťaže bolo nájsť najstarostlivejšie a najpozornejšie dieťa. Víťazom sa stal štvorročný chlapec. Býval v susedstve staršieho pána, ktorému nedávno zomrela manželka. Keď chlapec videl muža plakať, išiel k nemu na jeho dvor, vyliezol mu do lona a len tak sedel. Keď sa ho mama spýtala, čo povedal susedovi, chlapček odpovedal: "Nič, len som mu pomohol plakať." (Robinson, 2009).

Už deti v predškolskom veku dokážu odpovedať (a často správne) na otázku, čo je láska, a dokážu ju aj pozoruhodným spôsobom prejaviť, no na druhej strane sa v tomto období stretávame aj s jej absenciou. Deti majú poznanie alebo intuíciu toho, čo je láska, ale jej prejavy často v ich živote chýbajú. Dôvodom býva hlavne to, že samy lásku nedostávajú alebo k nej nie sú vedené, a tak ju nevedia ani prejavovať.

Láska je hodnotou človeka a je takou hodnotou, ktorá môže dávať človeku zmysel jeho života (Frankl, in Tavel, 2007, s. 79), je tiež potrebou, ktorej neuspokojenie ohrozuje psychologickú existenciu jednotlivca. Niektorí považujú lásku za pozitívny cit, pre niektorých je jednou z cností. Láska si vyžaduje jednak blízkosť, ale aj odpútanosť (Slavkovský, 2005). Bez lásky by život človeka ako človeka nemohol existovať. Na túto skutočnosť poukazuje nejedna životná skúsenosť aj mnohé vedecké skúmania.

Aj keď sa odpoveď na otázku čo je láska zdá byť jednoduchá a uskutočňovanie lásky v živote prirodzené a samozrejmé, história jednotlivca aj ľudstva ukazuje na to, že to nie je ani ľahké, ani samozrejmé, a výsledky vied ukazujú, že láske sa treba učiť a k láske treba vychovávať nielen doma, ale aj v školskom prostredí. Explicitne sa téma lásky nenachádza v obsahu štátnych vzdelávacích ani výchovných programov, chceme však poukázať na to, že je latentnou témou viacerých vzdelávacích oblastí a možností výchove k láske je aj v školskej praxi veľa; odporúčame ju aj ako prierezovú tému v predmetoch vzdelávacích oblastí – Jazyk a komunikácia, Človek a hodnoty, Človek a spoločnosť.

Východiská ponímania lásky

Problematika lásky spadá do oblasti skúmania viacerých vied, pedagogiku nevynímajúc. Súčasťou lásky sú aj city, no láska nie je len citom a je fenoménom výsostne ľudským. Človek sa nikdy nemá stať prostriedkom, ale vždy má byť iba cieľom konania druhého človeka. Ak sa tak deje, nie je to láska. Myslitelia zaoberajúci sa otázkou lásky ju včleňujú do kontextu poznania a konania, teda rozumu a vôle. Podľa niektorých je láska založená na poznaní, teda láska predpokladá poznanie (napr. Tomáš Akvinský), podľa iných sa, naopak, poznanie rodí z lásky (Démuth, 2001). Keď človek viac spozná druhého človeka a začne mu rozumieť, mení sa konanie a rozvíja sa láska. Príkladom je život nejedného manželského či priateľského vzťahu a podobe sa rozvíja aj vzťah medzi učiteľom a žiakom. Príkladom na zdôvodnenie druhého tvrdenia môžu byť životy známych osobností, ako napríklad Matka Tereza či A. Schweitzer, ktorí sa (v rôznom čase) rozhodli, že budú pomáhať chudobným a chorým (Matka Tereza v Indii, A. Schweitzer v dnešnej Gabonskej republike v Afrike). Pohnútkou ich rozhodnutia bola láska. Život s chudobnými a chorými rozšíril ich poznanie, ukázal obom altruistom, aká je kultúra, aké sú zvyky a potreby ľudí, s ktorými sa rozhodli žiť.

Nejeden adept na učiteľské povolanie zdôvodní svoje rozhodnutie stať sa učiteľom tvrdením, že má rád deti, nejedna zdravotná sestra či lekár argumentujú rozhodnutie stať sa sestrou či lekárom tým, že majú radi ľudí a chcú im pomáhať. Ak majú svoju profesiu vykonávať autenticky, musia rozvíjať aj vôľu, aj poznanie.

G. Marcel (2004) vysvetľuje lásku ako nezištné konanie dobra vzhľadom na dobro druhého. Vo vzťahu medzi osobami nielen v osobnom, ale aj profesionálnom živote je základným dobrom a cieľom dobro druhého. Platí to tak pre rodiča vo vzťahu k dieťaťu či manželov navzájom, ako aj vo vzťahu učiteľa k žiakovi, psychoterapeuta vo vzťahu ku klientovi, lekára k pacientovi a pod. (porov. Tkáčik, 2009). Dobrom človeka je to, čo mu pomáha v jeho osobnom rozvoji, to znamená, aby sa rozvíjal ako človek (nie ako zlodej, násilník, vrah a pod.). Dobro nie je to, čo človeku ulahodí, ale čo mu pomôže, aj keď v danej chvíli nemusí byť príjemné. Nezištnosť ako druhá podmienka lásky znamená konať pre dobro iných bez vlastných výhod.

Na tejto koncepcii je do istej miery postavená teória R. Rocheho Olivara, ktorý rozpracoval otázku rozvoja prosociálnosti človeka. Jeho koncepcia prosociálnosti tvorí obsah kurikula etickej výchovy, ktorá je na Slovensku súčasťou štátnych vzdelávacích programov a môžeme tvrdiť, že vzhľadom na východiská a praktické (metodické) odporúčania tejto koncepcie je etická výchova súčasťou výchovy k láske.

K. Wojtyla charakterizuje lásku ako sebadarovanie. Predpokladom sebadarovania je sebavlastnenie. Človek má byť pánom seba samého, rozumom a vôľou vládnuť nad svojimi „nižšími sférami“. Avšak ak sa má vlastniť, musí sa poznať – má vedieť, čo sú jeho dobré vlastnosti (tie má rozvíjať) a čo sú negatíva (tie má eliminovať). Sebapoznanie a sebavlastnenie sú predpokladom tohto, aby sa človek stal darom pre druhého. Úlohou človeka ako subjektu v procese lásky je vychovávať seba ako dar pre druhého človeka (Wojtyła, 2003).

Láska si teda vyžaduje aj poznávanie seba, aj poznávanie druhého človeka. Oblasť poznávania doplnil B. Pascal novým pojmom – logikou srdca. Nejde o city, vášne, ale o centrum osobnosti. Ide o ducha poznávajúceho vec jedným pohľadom, nie spôsobom, ktorý používa rozum. Pascal uvádza, že „srdce má dôvody, ktoré rozum nepozná [...] pravdu poznávame nielen rozumom, ale aj srdcom“ (Pascal, 1995). Toto tvrdenie je prínosom aj z toho dôvodu, že zo skúmaní o láske sa nevylúčia ľudia s mentálnym postihnutím.

Samotné poznanie v procese lásky nestačí. Skúsenosť nás presviedča o tom, že človek vie, čo je dobré, správne, ale neraz nie je ochotný alebo schopný konať tak, ako je dobre a správne. Treba nielen poznať (vedieť), ale aj chcieť a konať, a to si vyžaduje prácu na vlastnom zdokonaľovaní a na pozitívnom rozvoji vzťahu k druhému človeku. Láska je fenoménom dynamickým, a tak sa môže prehlbovať, lenže aj ochabovať. Láske sa dá učiť a k láske možno vychovávať.

Láska a jej podoby

Jeden z aspektov klasifikácie lásky sleduje vzťah dávania a prijímania, preto sa hovorí o láske dávajúcej a prijímajúcej. Láska je eros, ale aj agapé (lat. caritas). Keby všetci chceli iba prijímať lásku, a nikto by ju nedával, nebolo by ju odkiaľ prijímať, ale platí to aj naopak. Potreba prijímajúcej lásky je u človeka od narodenia a patrí v prvom rade do prostredia rodiny. Dieťa má prežívať, že je milované svojimi rodičmi, pretože je, existuje. Má vnímať, že lásku rodičov si netreba zaslúžiť, že je to láska nepodmienečná. Ak dieťa prežíva naplno lásku, ktorá sa mu dostáva, začína sa uňho utvárať schopnosť prejaviť vlastnú lásku k druhému (Fromm, 2006). Od útleho