Láska – hodnota, ku ktorej (sa) treba vychovávať (2.)

(dokončenie z predchádzajúceho čísla)

Láska a city

Aj napriek tomu, že láska nemôže byť zúžená na cit, cit je jej neoddeliteľnou súčasťou. G. Chapman poukazuje na vážnosť uvedeného faktu, na veľké škody páchané na človeku, keď sa láska nespojí s citom, a na to, že prejavom lásky je dopĺňanie „citovej nádoby“ druhého človeka. Ak je „citová nádoba“ nenaplnená, človek prežíva prázdnotu a bolesť. Chapman uvádza, že ak má byť dieťa emocionálne stabilné, musí mať naplnené isté základné emocionálne potreby, a potreba lásky je jednou z nich.

„Každé dieťa má citovú nádobu, ktorá potrebuje byť naplnená láskou. Keď má dieťa pocit, že je milované, bude sa vyvíjať normálne, no keď je citová nádoba lásky prázdna, dieťa sa bude správať zle. Dieťa, ktoré sa správa zle, väčšinou túži po tom, aby niekto naplnil jeho nádobu lásky“ (Chapman, 2009).

Táto potreba však neopúšťa človeka ani v dospelom veku. Byť milovaným je potrebou v každom veku. Je rozdiel medzi zamilovanosťou a naplnením emocionálnej túžby, ktoré je nevyhnutné na to, aby sa človek mohol cítiť milovaný. Napĺňanie „citovej nádoby“ spočíva v komunikácii primárnym jazykom lásky toho, komu lásku prejavujeme. Ak je „citová nádoba“ plná bezpodmienečnej lásky, je aj „vôľa ochotná“ lásku opätovať. Láska ako pocit sa tu strieda s láskou ako skutkom. Trvalá emocionálna láska je voľbou, pre ktorú sa ľudia môžu rozhodnúť, keď sa naučia milovať druhého správnym jazykom.

Chapman tvrdí, že existuje päť jazykov lásky, ktorými človek môže komunikovať s druhým človekom a rozumieť si navzájom v citovej oblasti. Je to päť spôsobov, ako sa napĺňa „citová nádoba“. Patria sem:

• slová uistenia,
• fyzický dotyk,
• pozornosť,
• prijímanie darov,
• skutky služby.

Na vysvetlenie spojenia jazyk lásky využíva Chapman analógiu. Tvrdí, že tak ako v lingvistickom poňatí jazyka existuje množstvo dialektov, je to aj pri emocionálnych jazykoch lásky. Existuje päť základných jazykov lásky, no konkrétnych „dialektov“ je oveľa viac. Človek má svoj primárny jazyk lásky, ktorý je preňho prirodzený a zrozumiteľný, a úlohou druhého je poznať jazyk milovanej osoby, naučiť sa mu rozumieť a hovoriť ním. Týmto tvrdením poukázal Chapman na omyl, ktorého sa človek neraz dopúšťa v úsilí o prejav lásky druhému človeku. Často sme presvedčení, že urobíme radosť druhému tým, keď lásku prejavíme spôsobom, aký sami očakávame, teda vtedy, keď hovoríme len svojím primárnym jazykom lásky.

Treba sa naučiť poznať jazyk druhého a prejavovať lásku cez jeho primárny jazyk. Treba byť empatickým. Týka sa to tak partnerských či priateľských, ako aj rodičovských vzťahov, ale aj vzťahov medzi pedagógom a vychovávaným. Na druhej strane sa však treba učiť poznávať aj vlastný jazyk, aby sme ho vedeli identifikovať a aby sme vedeli druhým o svojom jazyku povedať.

Chapman takto charakterizuje jednotlivé druhy primárneho jazyka:

Slová uistenia

Ide o láskavé, pochvalné, pokorné, povzbudzujúce, priateľské, ale aj správne interpretované slová usmernenia, ktoré živia v druhom človeku vedomie vlastnej hodnoty a pocit bezpečia. U ľudí s týmto primárnym jazykom zanechajú najväčšie negatívne stopy slová kritické, posmešné, ponižujúce či urážlivé, respektíve absencia slov uistenia. Negatívne slová sa zapíšu do podvedomia a vyvolávajú v človeku pocit menejcennosti, pochybovania o svojich schopnostiach. V pedagogickej a psychologickej literatúre sa stretneme s pojmami ako sú Pygmalion (Galatea) efekt (pozitívne posilňovanie), ktorého opakom je efekt Golem (Tavel – Madarasová Gecková, 2008; Tišťanová, 2012), ako aj s pojmom verbálna evalvácia (verbálne ocenenie, ohodnotenie, povzbudenie), ktorého opakom je devalvácia (Tišťanová, 2012). Ak tieto slová nie sú primárnym jazykom druhého človeka, jeho „citová nádoba“ sa nenapĺňa, ich vplyv je málo účinný a je potrebné hľadať iný jazyk.

Fyzický kontakt

Je snáď najzvyčajnejším jazykom lásky. Ide o akýkoľvek druh telesného kontaktu. Prejavujeme ho dotykom, pohladením, objatím, bozkom. Patrí sem aj kontakt súvisiaci so sexuálnym životom človeka. Výskumy vied zaoberajúcich sa človekom ukázali, že dojčatá, s ktorými boli matky v častom fyzickom kontakte, majú v staršom veku zdravší citový život než tie, ktoré zostávali celé hodiny bez fyzického kontaktu (Chapman, Campbell, 2010; Liedloffová, 2007). Platí však aj opačný účinok. Deti (dospelí), ktorých primárnym jazykom je fyzický kontakt, sú oveľa citlivejšie na akýkoľvek druh fyzického násilia, neadekvátneho dotýkania sa, bitky a pod. Tento fakt je dôležitý pri úvahách o telesných trestoch. Ak človek argumentuje tým, že za mlada „bol bitý a neuškodilo mu to“, jeho primárnym jazykom lásky pravdepodobne nie je fyzický kontakt. Pre deti, ktorých primárnym jazykom je fyzický kontakt, je dobré zaradiť počas edukácie dotykové pohybové a športové hry.

Jazyk pozornosti

Znamená venovať čas druhému. Človek s týmto primárnym jazykom túži po takej pozornosti, ktorá je zameraná výlučne len na neho. To znamená byť pri ňom naplno, vypočuť si ho, pochopiť ho, darovať nenahraditeľný čas a kúsok svojho života. Nemusí ísť výlučne o vzťah partnerský či rodičovský. Aj vo vzťahu učiteľ – žiak je potrebné nájsť si čas na individuálny prístup. Žiak má potom vedomie, že aj v škole má svoje miesto. Cíti sa dôležitý a zároveň je to pre učiteľa priestor na lepšie pochopenie svojho žiaka.

Dieťa potrebuje cítiť, že ono samo je jedinečné a zaslúži si našu pozornosť. Nebezpečenstvo hrozí pri preferovaní niektorých detí, čo nie je vzdialené ani rodinnej, ani školskej výchove. Umením dobrého rodiča či učiteľa je nájsť vhodnú situáciu na prejav pozornosti.

Pozornosť s