Vyhľadávanie v online časopise
Online časopis
Autorita učiteľa a jej transfer na žiaka
Dátum: Rubrika: Ľudské zdroje
Vyskúšajte našu 10-dňovú skúšobnú licenciu a získajte prístup k celému portálu zadarmo. Stačí sa bezplatne zaregistrovať.
Chcem prístup zdarmaMáte už predplatné? Prihláste sa.
Ako je možné, že niektorí učitelia zvládnu svoju triedu a žiakov bez problémov? Ako je možné, že nemajú problém prenechať svojim žiakom vedenie a necítia sa ohrození? V čom spočíva autorita učiteľa? Akým spôsobom ju môže učiteľ delegovať na žiakov? Ako môže stratiť učiteľ svoju autoritu? To sú len niektoré z otázok, ktoré nám napadnú, ak sa začneme zaoberať témou autorita učiteľa. Tému nemožno oddeliť od doby, v ktorej sa touto problematikou zaoberáme a od prostredia, v ktorej sa autorita uplatňuje. Autorita ako pojem nie je len záležitosťou pedagogiky alebo psychológie, ale jedná sa o multidisciplinárny pojem.
Autorita pochádza z latinského slova augere, čo znamená zväčšovať, rozširovať, povznášať alebo obohatiť. Príbuznými slovami je tiež auctoritas (záruka, istota, spoľahlivosť) a auctor (pôvodca, podporovateľ, radca). Sak (2005) definuje autoritu ako atribút subjektu vedúci k akceptácii vlastností a požiadaviek jednotlivcami alebo skupinou, čím následne ovplyvňuje ich myslenie, emócie a správanie bez mocenského nátlaku.
Vališová (2005) vymedzuje pojem autorita ako:
- jednu z foriem uskutočňovania moci;
- vážnosť a na nej založenú prevahu;
- súhrn psychických vlastností subjektu.
Vališová (2008) tvrdí, že k autorite možno pristupovať z dvoch strán – na jednej strane ako nástroj, ktorí ostatní podporujú alebo poškodzujú v závislosti od prospešnosti v danom okamihu. Ľudia sú pohodlní a radi nechajú niekoho za seba rozhodovať, nechajú sa viesť a vyžadujú pomoc v problematických situáciách. Na druhej strane, keď si uvedomia svoju neslobodu v rozhodovaní a obmedzenie práv, majú tendenciu voči autorite vystúpiť. Vymětal (2010) spája autoritu s pravdivosťou, pretože na základe pravdy vzniká dôvera, ktorá druhú osobu upokojuje.
Učiteľova autorita vytvára dôveru žiaka vo výchovné a vzdelávacie postupy a na základe tejto dôvery žiak verí v seba samého a v to, že sa naučí, čo potrebuje vedieť.
Presvedčenie učiteľa o tom, že svojich žiakov niečo naučí, zefektívňuje proces učenia u žiakov samotných. Ak učiteľ transferuje autoritu na svojich žiakov, preukazuje vieru v nich, že zvládnu zadanú úlohu, pretože autorita vytvára vzťah medzi nositeľom autority a príjemcom, jej akceptácia vedie k formovaniu pozitívnych hodnotových štruktúr.
Medzi nositeľom a príjemcom autority vznikajú aspekty:
- relatívnosti – autorita je premenlivá – v rôznych situáciách a spoločenských kruhoch má človek rôznu mieru a rôzny typ autority;
- asymetrie – tú vytvára nositeľ autority vzhľadom na to, že miera jeho pôsobenia ako autority na spoločnosť nemusí byť priamo úmerná jej rešpektovaniu a uznaniu zo strany spoločnosti (Dunn, 2011).
Typológia autority
Najčastejšie sa stretávame s rozdelením autority vzhľadom na spôsob jej získania alebo udelenia zo strany učiteľa a žiaka. Každý jednotlivec disponuje rôznou mierou aj typom autority. Ak by bol schopný niekto skombinovať všetky druhy autorít vytvoril by tzv. globálnu autoritu, ktorú podľa Kolářa (2009) tvoria tri navzájom súvisiace zložky: miera vedomostí, spoločenské postavenie, sila kúzla osobnosti. Rozoznávame rôzne typy autorít:
PRIRODZENÁ AUTORITA – rešpekt, ktorý ma človek sám od seba. Vyplýva z vrodených temperamentových vlastností, ktoré môžu byť ovplyvnené aj profesijnými zručnosťami (Vališová, 2008). Svatoň, Filip (2011) tvrdia, že jednotlivec s prirodzenou autoritou je schopný nadviazať vzťahy prostredníctvom dobrovoľného uznania a rešpektovania jeho osobnosti. Tento typ autority možno formovať, posilňovať alebo zoslabiť. K tomuto typu zaraďujeme tzv. autoritu charizmatickú, ktorá vychádza z prezentácie vlastnej osobnosti a zahŕňa v sebe mieru sebavedomia, spôsob vyjadrovania a neverbálnej komunikácie. Tento typ autority sa často spája v škole u učiteľov aj s pedagogickým taktom. Týmto typom autority môžu disponovať žiaci, ktorí sa stávajú vzorom pre svojich rovesníkov. Prirodzený typ autority v triede je veľmi dobre pozorovateľný, a môžeme ho zistiť aj prostredníctvom sociometrie.
AUTORITA ZÍSKANÁ – buduje sa počas života a nadväzuje na prirodzenú autoritu. Jej vznik a vývin je podmienený výchovou, vzdelaním, cieľavedomosťou a vychádza zo životných a profesijných skúseností. Billinski (2011) nazýva tento typ autority delegovanou autoritou. Tento typ autority jednotlivec získava spoločne s funkciou. K získanej autorite možno zaradiť aj autoritu odbornú a morálnu, ktoré si osvojujeme počas nášho života – odbornú na základe dosiahnutých pracovno-profesijných zručností a vedomostí a morálnu prostredníctvom dodržiavania etických a morálnych zásad (Jurgen, 2012).
FORMÁLNA AUTORITA – zakladá sa na statuse nositeľa bez ohľadu na jeho osobné kvality. Učiteľovi je formálne daná autorita spoločnosťou pri nástupe do povolania. Učiteľ stanovuje ciele, spôsoby a formy vyučovania, je oprávnený zadávať úlohy a hodnotiť žiakov. Má právomoci, ktoré môže uplatňovať. Učiteľ má možnosť výberu učiva, učebníc a alternatívnych foriem vyučovania, t. j. zvýšila sa jeho autorita vo vzdelávacej oblasti, avšak vo výchovnej oblasti je trend opačný – rodičia spochybňujú autoritu učiteľa (Prudký, 2004). Khelerová (2010) tvrdí, že nositeľom formálnej autority sa môžu stať aj ľudia, ktorí ňou nedokážu disponovať - to vedie ku konfliktom. Nesprávne uplatňovaná autorita sa môže prejavovať v chybách, napr. sebapresadzovanie, nesprávne vedenie druhých, impulzívnosť, povýšenosť a pod. Tieto chyby sa môžu vyskytnúť aj v prípade, ak učiteľ deleguje svoju autoritu na žiakov a nevedie ich, neusmerňuje. Nezrelosť osobnosti môže viesť k tomu, že diskusia, otázky, náznak nesúhlasu je považovaný za narušenie autority a vedie k autoritárstvu a presadzovaniu moci.
NEFORMÁLNA AUTORITA – vzniká na základe osobnostných a profesijných charakteristík jednotlivca v neformálnych vzťahoch medzi nimi. Vyplýva zo slobodného uznania prevahy jednotlivca a pozitívneho hodnotenia nositeľa. Vyjadruje dobrovoľné uznanie a prijatie vedúcej úlohu učiteľa (Pařízek, 1996). Neformálna autorita však nie je obľuba učiteľa alebo žiaka. Obľúbený učiteľ nemusí byť pedagogicky zručný. Pri autorite sa jedná o vzťah – interakciu – medzi učiteľom a žiakom, preto ak posudzujeme jeho autoritu musíme brať do úvahy nielen jeho vlastnosti, ale aj jeho schopnosť jednať so žiakmi. Autorita učiteľa je potom definovaná ako schopnosť učiteľa riadiť vzťahy medzi ním a žiakmi, a tým ovplyvňovať aj celkovú klímu triedy (Horák, 2001). Bednář a kol. (2013) tvrdia, že neformálna autorita spočíva v tom, že sa trieda zhodne, že učiteľa alebo žiaka budú rešpektovať a ochotne sa mu podriadia. Nejedná sa o vynútenú autoritu, ale o autoritu založenú na slobodnom rozhodnutí. Problém nastáva vtedy, ak je nositeľovi neformálnej autority priznaná formálna funkcia, t. j. ak učiteľ, ktorý je nositeľom neformálnej autority, chce využiť žiaka. Vo väčšine prípadov neformálna autorita zaniká.
SKUTOČNÁ AUTORITA – jedná sa o hľadisko uznania autority. Kolář (2008) tvrdí, že tento typ autority sa vyznačuje vzájomnou spoluprácou medzi autoritou a jednotlivcom, ktorý plní zadané úlohy, rešpektuje stanovené pravidlá a uznáva osobnosť autority, prejavuje jej rešpekt spôsobom, ktorý je žiadúci. Vališová (2008) tento druh autority charakterizuje ako prejav ústretovosti voči úlohám a pokynom, ktoré sú distribuované, ktoré motivujú ostatných k vyššiemu nasadeniu, vytrvalosti a súdržnosti. Tento typ autority však môže zbaviť ľudí schopnosti uvažovať a stávajú sa „slepými“ nasledovníkmi.
ZDANLIVÁ AUTORITA – jej nositeľ stráca dôveru ostatných, tí prestávajú kooperovať, neakceptujú stanovené pravidlá (Kolář, 2009). So zdanlivou autoritou sú spojené aj symboly, ktoré majú tento druh autority posilniť – uniforma, titul a pod.
PRIMÁRNA AUTORITA – je určená nositeľom, jeho životnou pozíciou, rolou a je prepojená s druhom socializácie. Primárnou autoritou sú rodičia alebo najbližšia osoba zabezpečujúca základné potreby jednotlivca, rovnako ako pocit istoty, lásky a bezpečia. Kalina (2014) tvrdí, že máme tendenciu vnímať všetko od primárnych autorít ako pravdivé bez overovania a racionálneho zváženia. Pre dieťa tento typ autority predstavuje absolútnu oporu a pocit istoty a bezpečia.
SEKUNDÁRNA AUTORITA – je spojená s „druhotnými“ ľuďmi. K nim zaraďujeme učiteľov, vrstovníkov (najmä v období adolescencie) (Jucovičová, Žáčková, 2015).
Pri rozdelení typov autority sme spomínali okrem autority autoritárstvo. Je veľmi potrebné tieto dva pojmy rozlíšiť. Autoritárstvo je typické správanie autoritárskej osobnosti. Je charakterizované predsudkami voči iným skupinám, pohŕdaním ľuďmi, ktoré považuje za menejcenných. Voči vyššej autorite sa chová podriadene a poslušne. Jedná sa o typ osobnosti, ktorý sa angažuje v extrémistických hnutiach, vyznačuje sa vyššou mierou agresivity, konzervativizmom, deštruktívnosťou, cynizmom, nekritickým obdivom k idealizovanej morálnej a mocenskej autorite (Adorno, 1997).
Autorita vzniká a vyvíja sa v sociálnom kontexte. Jej začiatok možno vidieť v rámci realizácie sociálnej roly, kedy je jedna rola podriadená druhej. Do niektorých z rolí sa rodíme (syn/dcéra, rodičia), niektoré si osvojujeme počas života. Sociálna hierarchia má rôzne pravidlá – písané aj nepísané, ktoré si vyžadujú splnenie. Získanie autority a jej upevnenie je zložitý proces, ktorý pokračuje upevňovaním a udržiavaním si autority. Strata autority môže byť postupná alebo rýchla. Najzreteľnejšie pozorovateľná je táto strata u detí, kedy jedno zlé rozhodnutie môže viesť k strate alebo degradácii autority.
Posilňovanie alebo zoslabovanie autority
Vališová (2008) popisuje spôsoby posilňovania alebo zoslabovania autority. K základným dôvodom oslabujúcej autority zaraďuje:
- všeobecnú alebo odbornú neinformovanosť a nevedomosť;
- nedôslednosť;
- nespravodlivosť;
- nesprávne medziľudské správanie – nadmerná suverenita, nečestnosť;
- prejav nadradenosti;
- nízka sebadôvera a sebapodceňovanie;
- manipulácia – zneužitím emócií, etiky, zodpovednosti a pod.
Kríza autority
Strouhal (2013) popisuje krízu autority ako dôsledok novodobej spoločnosti, ktorá predstavuje nerešpektovanie tradičného významu autority. V jeho ponímaní sa jedná o stratu úcty k autoritám u mladých ľudí. Práve s touto krízou sa vo výraznej miere stretávajú učitelia a rodičia mladých ľudí.
V súvislosti s tým sa spomína celospoločenské znižovanie autority pedagógov a ich profesie. Tento jav môže byť zapríčinený všeobecnou nespokojnosťou s politickým systémom štátu, čo môže viesť k celkovému odmietaniu autorít. Rovnako negatívne na prežívanie a budovanie autorít pôsobia média, ich tlak a zdôrazňovanie osobnej nezávislosti. Často ako osobná nezávislosť je chápaná (chybne) voľná výchova bez práv a povinností. Mertin (2015) tvrdí, že začiatok nerešpektovanie autority pochádza z pohodlnosti rodičov, nedôslednosti, nedodržiavania vlastných pravidiel.
Ak rodičia nie sú dôslední, netrvajú na požiadavkách u detí, dochádza k poklesu rešpektu ku autoritám.
V súvislosti s autoritou je dôležitá pre výchovu v rodine aj v škole disciplína ako zámerné a vedomé dodržiavanie stanovených zásad a noriem (Bendl, 2011). Disciplína by mala byť súčasťou každej dobre fungujúcej triedy.
Práve nedisciplinovanosť žiakov môže byť jednou z príčin vzniku sociálno-patologických javov ako je:
- šikanovanie,
- vulgárnosť vyjadrovania,
- agresívne správanie voči spolužiakom a učiteľom.
Škola je miesto, v ktorom je potrebné, aby boli zabezpečené základné potreby žiaka aj učiteľa – potreba istoty, bezpečia a prijatia. Učiteľ ako nositeľ autority by mal požadovať a súčasne dodržiavať poriadok a disciplínu vo svojej triede. Nástrojmi okrem odmien a trestov môžu byť aj učebné metódy – napr. projektové vyučovanie, dramatická výchova. Je veľmi ťažké požadovať rešpekt od žiakov k učiteľovi, k jeho zvolenému zástupcovi, ak žiaci nerešpektujú učiteľa ako autoritu.
Ak chceme presmerovať autoritu učiteľa na žiaka, je potrebné, aby si žiaci uvedomovali význam autority ako takej. Autorita – či už je to učiteľ alebo žiak – je nositeľom hodnôt v triede. V súčasnosti neplatí, že vzťah medzi učiteľom a žiakom je dominantno-submisívny. Učiteľ aj žiak sú v škole konfrontovaní so svojim túžbami a želaniami a nie je možné, aby bol predstaviteľom formálneho vzdelávania, pretože svet detí je už príliš vzdialení svetu dospelých. Učiteľ nesmie zabúdať a musí využiť to, že deti chcú byť zodpovedné za svoje vlastné aktivity, zdôrazňujú potrebu praktickosti cvičení.
Formálne vzťahy medzi učiteľom a žiakmi vedú k vzájomnému odcudzeniu sa, a tým aj k neschopnosti participovať na výchovno-vzdelávacom procese.
Veľa sa hovorí o deprofesionalizácii. Učiteľ nedokáže delegovať vo výchovno-vzdelávacom procese svoju autoritu na študentov, ak ju nemá. Autoritu možno delegovať len vtedy, keď učiteľ vo vzájomnej interakcii nevystupuje direktívne, resp. autokraticky, pretože potom autorita, ktorú deleguje, je len zdanlivá a ostatní žiaci majú tendenciu aktívne alebo pasívne tento druh autority odmietať. Autorita znamená vzťah opory, ochrany, vedenia a istoty. Pri delegovaní autority by mal učiteľ pamätať na to, že žiaci napodobňujú učiteľa, jeho prístup aj vlastnosti. Autorita učiteľa, žiakov je tiež závislá na motivácii žiakov. Učiteľ má toľko autority, koľko záujmu o svoj predmet od žiakov získal a aká je ich vzájomná dôvera.
Zaujímavé sú zistenia z projektu Stať sa učiteľom, kedy študenti pedagogiky odmietali autoritu vyplývajúcu z ich budúceho povolania. Tvrdili, že formálne ustanovená autorita narúša optimálny vzťah medzi učiteľom a žiakom. Z výskumu vyplynulo, že k ustanoveniu autority je potrebná vnútorná kontrola a zodpovednosť učiteľa, ktoré sa cez jeho správanie prenášajú na žiakov. V súvislosti s tým sa treba zamyslieť nad uplatňovaním autority vo virtuálnom priestore.
Autorita a učebné štýly
Zámerný transfer autority z učiteľa na žiaka vo veľkej miere súvisí s vyučovacím štýlom učiteľa. Rozlišujeme päť základných vyučovacích štýlov učiteľa.
- UČITEĽ EXPERT – má vedomosti a zručnosti, ktoré žiaci potrebujú. Má povesť experta vo svojom odbore. Má tendenciu vyzývať žiakov, aby preverovali svoje kompetencie a znalosti. Je zameraný na výmenu informácií a oceňuje dobrú prípravu žiakov.
- UČITEĽ S FORMÁLNE AUTORITATÍVNYM PRÍSTUPOM – jeho autorita je daná skôr formálne, zameriava sa na jasné stanovenie pravidiel a očakávaní. Prístup je zameraný na to, čo je „správne“. Snaží sa stanoviť si učebné ciele a ovplyvňuje ho pozitívna alebo negatívna spätná väzba.
- UČITEĽ S PERSONALIZOVANÝM PRÍSTUPOM – verí v osobný príklad. Je prototypom, ako by mali žiaci myslieť a ako sa správať. Povzbudzuje žiakov k pozorovaniu a experimentom.
- UČITEĽ FACILITÁTOR – motivuje študentov ku kladeniu otázok, ponúka im možnosti riešenia a povzbudzuje k hľadaniu alternatív. Snaží sa vychovať študentov ako nezávislých a zodpovedných jednotlivcov. Povzbudzuje ich a poskytuje im podporu.
- UČITEĽ S PRÍSTUPOM ZAMERANÝM NA DELEGOVANIE – povzbudzuje autonómnosť žiakov. Necháva ich pracovať nezávisle na projektoch a spájať sa do tímov. Ako učiteľ si je vedomý aj vnútorných zdrojov študentov. Povzbudzuje ich k nezávislosti, čo môže vzbudiť strach a úzkosť u niektorých z nich.
Tab. 1: Metódy spájané s typom vyučovacieho štýlu
Vyučovací štýl | Metódy | |
Expert/formálne autoritatívny | Prednášky; pracovné listy; tutoriály; prednášky iných expertov; video, audio prezentácie; trieda orientovaná na učiteľa; triedne diskusie; striktné štandardy; testy; známkovanie. Problémy s delegovaním autority. | |
Expert/facilitátor/personalizovaný prístup | Diskusie v malých skupinách; projekty; skupinové projekty; výmena rolí – študent učiteľom; sebaobjavujúce a sebarozvíjajúce aktivity; učenie sa v dvojiciach; kazuistiky; hranie rolí/simulácie; problémové učenie; praktické cvičenia. Delegovanie autority je žiadúce a využíva sa na zvýšenie sebavedomia a vzdelania žiakov. | |
Expert/personalizovaný prístup/formálne autoritatívny | Demonštrovanie spôsobov ako myslieť, robiť činnosti; koučovanie, vedenie žiakov; predstavovanie alternatív; zdieľanie spoločného uhla pohľadu; využívanie konkrétnych príkladov na ilustrovanie príkladu. Delegovanie autority je čiastočné a pri zriedkavých príležitostiach. | |
Expert/facilitátor/delegovanie | Projekty v skupinách; samostatné štúdium; samostatné výskumné projekty; študentské časopisy a pracovné listy; objavujúce projekty; učenie formou kontraktov; kooperačné učebné aktivity. Žiak je viac aktívny, má prepožičanú autoritu učiteľa, ale uplatňuje ju najmä voči sebe samému. |
V súčasnosti je veľmi dôležité, aby si učitelia osvojili také vyučovacie štýly, ktoré budú upotrebiteľné v rôznych triedach a pri rôznych typoch žiakov. Rôzne vyučovacie štýly využívajú v rôznej miere spôsoby delegovania autority smerom k žiakom. V súčasnosti sa ako najefektívnejší zdá tzv. hybridný alebo zmiešaný štýl, ktorý využíva integrovaný prístup k výučbe. Prepája v sebe osobnosť a záujmy učiteľa s potrebami žiakov a metódami vhodnými pre individuálny prístup v triede. Tento spôsob umožňuje učiteľovi prispôsobiť svoj spôsob vyučovania požiadavkám žiakov a učivu. Na druhej strane môže viesť k prílišnému zjednodušeniu učiva, nakoľko príliš rešpektuje individualitu žiakov.
Ak si chce učiteľ vybudovať autoritu v triede medzi žiakmi a zároveň ju efektívne zdieľať a učiť tak žiakov zodpovednosti, mal by mať víziu (čo chcem dosiahnuť), cítiť záväzok (vzťah a interakcia medzi učiteľom a žiakom nemôže byť povrchná a formálna), byť dôsledný (uplatňovanie a dodržiavanie stanovených pravidiel), vybudovať si dôveru, bezpečie, byť nadšený pre vec, inšpirovať a mať kongruentné správanie sa. S jednotlivými krokmi potom súvisí aj proces hodnotenie a sebahodnotenia učiteľa aj jeho žiakov.
Literatúra:
- ADORNO, T. W. Estetická teorie. 1. vyd. Překlad Dušan Prokop. Praha: Panglos,1997, 581 s. ISBN 80-902-2054-1.
- BEDNÁŘ, V. Sociální vztahy v organizaci a jejich management. Praha: Grada, 2013. Psyché (Grada). ISBN 978-80-247-4211-3.
- BENDL, S. Školní kázeň v teorii a praxi: učebnice pro studenty učitelství. Praha: Triton,2011. ISBN 978-80-7387-432-2.
- BILLINSKI, W. Velká kniha rétoriky: Jak s jistotou a přesvědčivě vystupovat při každépříležitosti. Praha: Grada Publishing a.s., 2011, 224 s. ISBN 978-80-247-3905-2.
- DUNN, Patrick. Chaos magie. Praha: Grada, 2011. Iniciace. ISBN 978-80-247-3353-1.
- GRASHA, A. F. 1994. A Matter of Style: The Teacher as Expert, Formal Authority, Personal Model, Facilitator, and Delegator. College Teaching, 42, 142-149.
- KALINA, A. Emoční rovnice: odhalte svůj zdrojový kód. Praha: Mindsoft, 2014. ISBN 978-80-85335-23-1.
- KHELEROVÁ, V. Komunikační a obchodní dovednosti manažera. 3., dopl. vyd. Praha:Grada, 2010. Poradce pro praxi. ISBN 978-80-247-3566-5.
- KOLÁŘ, Z., ŠIKULOVÁ, R. Hodnocení žáků. 2., dopl. vyd. Praha: Grada, 2009.Pedagogika (Grada). ISBN 978-80-247-2834-6.
- PAŘÍZEK, V. Základy obecné pedagogiky. Praha: PedF UK, 1996. 76 str.
- PRUDKÝ, L. Hodnoty a normy v české společnosti: stav a vývoj v posledních letech. 1.vydání. Praha: Akademické nakladatelství CERM, 2004. 32 s. ISBN 80-7204-358-7.
- SAK, P. Faktory vedoucí k erozi autority v současné české společnosti. [online] Dostupné na: https://legacy.blisty.cz/art/24964.html.
- SVATOŇ, J., FILIP, J. Státověda. Bratislava: Wolters Kluwer, ISBN 978-80-7357-685-1
- VALIŠOVÁ, A. Jak získat, udržet a neztrácet autoritu. Praha: Grada, 2008. Psychologie prokaždého. ISBN 978-80-247-2282-5
- VALIŠOVÁ, A., KASÍKOVÁ, H. Pedagogika pro učitele. Praha: Grada Publishing, 2005. 404 s. ISBN 80-247-1734-4.
- VYMĚTAL, J. Úvod do psychoterapie. 3., aktualiz. a dopl. vyd. Praha: Grada, 2010. Psyché(Grada). ISBN 978-80-247-2667-0.
Odpovedný servis pre predplatiteľov
Vaše otázky pošlite na direktor@wolterskluwer.sk