Dôležité je chrániť deti a povýšiť všetko ostatné nad tento záujem

„Analýzy prípadov poukazujú na to, že školy váhajú často aj dva roky, kým problém začnú riešiť s príslušnými inštitúciami, a to napriek tomu, že o problémoch dieťaťa preukázateľne vedia.“

Pôsobili ste ako sociálny pracovník v škole. Potrebujú školy sociálnych pracovníkov?

Veľmi ich potrebujú! Doba sa zmenila, rozšírili sa komunikačné rámce, spôsoby komunikácie a túto komunikačnú expanziu majú dnešné deti aj dospelí problém zvládať. Sociálny pracovník mal význam aj vtedy, keď sa základné školy trápili „len“ so šikanovaním, záškoláctvom a kriminalitou. V súčasnosti týmto trom veľkým problémom kontruje kyberšikana, sebapoškodzovanie, pokusy o samovraždu, depresívne stavy detí, rizikové správania na internete, extrémizmus, prostitúcia za drogy, dopady nezvládnutej striedavej starostlivosti a ďalšie problémy. Ak príjme detské oddelenie v nemocnici v menšom meste desať detí za päť mesiacov, ktoré sa netaja tým, že už nechcú žiť, je to výrazný signál, že niečo zlyháva. Toto sú už témy, ktoré nemôže pokryť učiteľ na triednickej hodine alebo počas prestávky. Deti v dnešných školách potrebujú komunikovať s dospelými, ktorým dôverujú, ktorí sú na pomedzí ich sveta a sveta dospelých. Musia mať možnosť zdôveriť sa neutrálnemu človeku, ktorý má nadhľad. Práve títo ľudia majú možnosť u žiakov budovať postoje, ventilovať s nimi napätia v rodine, v škole aj v komunite. Možno sa niekto pýta, či toto je úloha školy, keď ju skôr vnímame z pozície vzdelávacej inštitúcie. Ja však tvrdím, že vzdelávanie nemôže byť úspešné, pokiaľ nie je dieťa zdravé, vyrovnané a šťastné.

Nedávno sme sa vracali zo školského výletu a pýtal som sa jednej žiačky, či pre ňu prídu rodičia. Povedala, že áno, ale že nevie kto, pretože sa rodičia nevedia zhodnúť, kto ju dnes „má“. Dieťa žijúce v takomto existenčnom strese musí mať vo svojom prirodzenom prostredí možnosť zaklopať niekomu na dvere a to, čo prežíva musí dať niekde von. Rodine sa zdôveriť nemôže a za cudzími nepôjde. Ak jej myseľ bude zamestnávať práve spomínaný problém, vzdelávanie pre ňu môže stratiť zmysel. Takže vhodným prostredím, ktoré prichádza do úvahy, je škola. Toto prostredie je jedinečné a nenahraditeľné.

Čo všetko spadá, resp. malo by spadať do kompetencie tohto odborného zamestnanca?

Medzi odborníkmi sa pri tejto téme vždy strhne diskusia. Po jednej takejto nedávnej diskusii sme sa zhodli na tom, že vymedzenie školského sociálneho pracovníka by mohlo pripomínať prácu koordinátora komplexnej starostlivosti pre dieťa v škole. Rozširuje to zaužívanú definíciu prostredníka medzi školou, rodinou a komunitou o nové prvky. V slovenských podmienkach by to mohol byť pracovník prvého kontaktu, ktorý dieťa zachytí, ak má nejaký problém a spolu s ním, rodičmi a pedagógmi nájde také metódy a odborníkov, ktorí mu pomôžu. Tento pracovník by mal byť multidisciplinárne vzdelaný, aby vedel odhadnúť potreby dieťaťa, odkomunikovať s ním riešenia a dohliadať na to, aby všetko to, čo sa s dieťaťom deje v súvislosti so školou a rodinou, bolo v jeho prospech.

Konkrétne to možno ilustrovať na žiakovi, u ktorého sa prejavia sklony k šikanovaniu. Školský sociálny pracovník by mal pomôcť pri komunikácii s rodičmi, spolužiakmi, pri analýze problému, mal by u dieťaťa problém monitorovať, sprostredkovať mu prípadnú psychologickú pomoc, dozerať na to, aby rodičia podnikali aktívne kroky ku korekcii správania dieťaťa a dávať to do súladu so vzdelávaním a ak treba, podniknúť aj ďalšie kroky. Tiež pracovať s prostredím triedy, kde sa problém prejavil. Výsledkom by malo byť, že v škole bude niekto, kto bude mať na dieťa komplexný náhľad a bude vedieť modifikovať jeho výchovno-vzdelávacie potreby vzhľadom na situáciu, v ktorej sa nachádza. Okrem toho môže sociálny pracovník zohrať dôležitú úlohu v prevencii, v budovaní pozitívnej sociálnej klímy a vo vzťahu školy k miestnym komunitám.

Ktoré situácie vnímajú deti ako najviac nespravodlivé v prostredí školy?

Deti asi najviac rozladí formálny záujem učiteľov o nich. Ďalej nespravodlivosť, dvojaký meter, tlak na výkon, prístup založený na princípe „hlavne, aby to sedelo papierovo“. Deti však často popisujú aj zložitejšie problémy. Napríklad žiakov s poruchami učenia trápi nazeranie na nich ako na komplikáciu spoločného vyučovania, ale rozladí ich aj falošná kolegialita pedagógov, kedy učiteľ zaprie previnenia kolegu, neustále upozorňovanie, prispôsobovanie sa rôznym a často aj protichodným požiadavkám učiteľov. Napríklad, keď jeden učiteľ povolí hru na mobile a iný mobil žiakovi vezme a žiada rodičov, aby si pre mobil prišli. Deti tiež vie rozladiť, keď sa s nimi komunikuje ako s neschopnými.

K tomu sa mi viaže jedna skúsenosť s deviatakmi z veľtrhu práce Profesiadays. V spätnej väzbe uviedli, že sa im stáva málokedy, že sa s nimi niekto baví seriózne, s úctou, bez poučovania. Tiež uviedli, že nikdy sa necítili tak zodpovedne za seba, ako keď sa cudzí ľudia pýtali na ich schopnosti, záujmy, úspechy a budúcnosť.

 V súčasnosti pracujete ako koordinátor ochrany detí pred násilím na ÚPSVaRe. Ako má postupovať vedenie školy, pri podozrení, že dieťa je v domácom prostredí vystavené násiliu?

Škola, resp. vedenie školy a učitelia by sa mali riadiť legislatívou, ktorá jasne pomenúva, že každý je povinný oznámiť porušovanie práv dieťaťa orgánu sociálnoprávnej ochrany. A to nielen vo fáze, kedy si je učiteľ istý situáciou, ale aj vo fáze podozrenia. Môže tak urobiť na Úrade práce, sociálnych vecí a rodiny, na polícii, ale aj prostredníctvom bezplatnej telefónnej linky 0800 191 222.

Dôležité je, aby si dospelí v kontakte s deťmi uvedomovali potrebu chrániť ich a povýšili tento záujem nad všetky ostatné záujmy. Často sa stáva, že školy nenahlásia problém, pretože sa boja reakcie rodiča, vyšetrovania, potreby vypovedať a ďalších úkonov, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie ochrany dieťaťa. Týrané, zneužívané, či zanedbávané dieťa tak potom ostáva bez potrebnej pomoci. Analýzy prípadov poukazujú na to, že školy váhajú často aj dva roky, kým problém začnú riešiť s príslušnými inštitúciami. A to napriek tomu, že o problémoch dieťaťa preukázateľne vedia.

Venujete sa aj cestovateľským vzdelávacím programom pre školy? Aké je miesto exkurzií a výletov vo výchovno-vzdelávacom procese?

Exkurzie sú skvelým nástrojom na spájanie učiva s realitou, na motiváciu žiakov a na reálnu odpoveď na častú otázku žiakov v škole „na čo nám to bude?“. Dobre pripravená exkurzia dokáže dotvoriť u žiaka predstavu o javoch, ktoré v škole nemožno demonštrovať, ale aj podnietiť dieťa k uvažovaniu v súvislostiach. Výlety môžu utužiť vzťahy v triede a pre učiteľa sú skvelou bránou k detskej duši, k postojom a k témam, na ktoré v škole nie je dosť času. Pobyt mimo školy môže učiteľovi vyriešiť množstvo vzdelávacích aj výchovných cieľov. Mnohí učitelia sa kvôli administratíve aj riziku úrazu výletom a exkurziám bránia, avšak už dnes existujú organizácie, ktoré učiteľovi pomôžu s prípravou aj dozorom žiakov počas akcií. Mimoriadnu pozornosť by som upriamil v súvislosti so vzdelávaním mimo školy na skutočnosť, že výlety a exkurzie sú len určitými formami. Naplniť ich musí učiteľ ďalšími rozhovormi, prípravou, spätnou väzbou. Deti prirodzene potrebujú konfrontovať to, čo videli, zažili. Zmysel to má vtedy, keď sa so žiakmi rozprávame aj po návrate z výletu, z exkurzie.

K tejto téme pripravujete pre školy aj Bedeker školských výletov a exkurzií. Ak by ste mali odporučiť školám tri top miesta, ktoré by mali so žiakmi na Slovensku navštíviť, ktoré by to boli?

Ak vezmem do úvahy kvalitu práce a možnosti spájania viacerých programov, tak na umenie a históriu je veľmi dobrou voľbou Banská Bystrica so svojimi divadlami, múzeami a vzdelávacími programami. Na východe sú to určite Košice, špeciálne čo sa týka fyziky a prírodných vied. Na západnom Slovensku sú to Piešťany a okolie s hradmi, výletmi loďou a skvelou starou elektrárňou. Prírodovedným exkurziám a výletom kraľuje podľa môjho názoru Liptov.

 Ako relaxujete Vy?

Najradšej v okne vlaku, na bicykli a na miestach s peknými výhľadmi.

Ďakujeme za rozhovor. (red.)