Úsmev a spokojnosť ľudí v tíme umožňuje slobodu tvoriť

Ste riaditeľkou školy 3,5 roka. Čo považujete za kľúčové pri zvládaní náročných situácií?

Určite je to pokoj pri riešení rôznych problémov. Každý problém má riešenie. Mám skvelý tím ľudí, s ktorým riešime všetky problémy spoločne. Vytvorili sme v škole tímy, ktoré majú kompetencie riešiť problémy, napr. tím pre projekty, tím pre organizačné zabezpečenie akcií, tím pre prevenciu a výchovné poradenstvo, tím pre web a časopis, tím pre reprezentáciu školy. Každý mesiac, resp. podľa potreby sa členovia tímu stretávajú a riešia aktuálne témy. Zároveň ma informujú o výsledkoch, príp. podľa potreby sa aj ja zúčastním stretnutia. V riaditeľni mám dvere otvorené pre každého, kto má pocit, že má problém, ale aj pre toho, kto sa chce podeliť o svoju radosť. Často sa prídu kolegovia porozprávať o bežných veciach (aj súkromných), alebo chcú poznať môj názor na pracovné záležitosti. Niekedy prídu s problémom, ktorý považujú za vážny, vtedy si nájdem toľko času, koľko treba a podrobne situáciu rozoberieme. Snažíme sa nájsť riešenie, príp. prizveme aj ďalších kolegov. Pre mňa je najkrajším pocitom, keď kolegyne, kolegovia odchádzajú s tým, že sme situáciu spoločne vyriešili a cítia, že majú moju podporu. Úsmev na tvári a spokojnosť umožňuje slobodu tvoriť. Ľudia sa vtedy zaujímajú o dianie, hľadajú projekty, ktoré by nám pomohli, navrhujú riešenia, prichádzajú s nápadmi. Škola nie je len riaditeľ a zástupcovia, dôležití sú všetci, ktorí sa starajú o školu ako celok. Počas celého roka sa okrem pracovných stretnutí stretávame aj mimo školy na rôznych posedeniach a podujatiach, realizujeme rekondičný pobyt, nacvičujeme divadlo. Všetky tieto činnosti náš kolektív zoceľujú a robia ho lepším.

Po nástupe do funkcie ste rozbehli množstvo projektov. Ktoré považujete za najvýznamnejšie?

Prvotnou myšlienkou bolo zaviesť do školy tradičné prvky z regiónu do odborov na odbornom učilišti. Zakomponovali sme ich aj do ŠkVP, napr. v odbore služby a domáce práce (tkanie na krosnách, práca s vlnou). Najvýznamnejším projektom pre školu a pre mňa osobne je Deň tradícií na škole, ktorý sa koná v poslednom mesiaci roka. Je to prehľad celoročnej práce. Všetky zložky školy sa prezentujú činnosťou (kultúrne vystúpenie), vyrábajú výrobky, ktoré sa približujú tradíciám. Odborné učilište v rôznych odboroch vyrába s majstrami výrobky, ktoré sú tradičné pre región, napr. odbor stolár – valašky, „hokerlíky“, poličky, varešky, anjelov; odbor služby a domáce práce – tkané koberce, šité tašky s modrotlače, rôzne šité hračky, výrobky z vlny; odbor kuchár – tradičné jedlá a koláče (gruľovníky, bryndzovníky, šúľance); odbor záhradník – rôzne ikebany a aranžmány; odbor maliar – maľovanie na sklo. Pomáhajú si a vzájomne sa dopĺňajú pri výrobe a činnostiach. Aj ostatné zložky sa prezentujú výrobkami a nácvikom vystúpenia na tento tradičný deň. Tento rok sme sa prezentovali štvrtý krát. Prezentácia Dňa tradícií na škole je pre nás aj spätnou väzbou na celoročnú činnosť, keďže je to prezentácia pre všetkých našich partnerov, s ktorými spolupracujeme, aj pre bývalých zamestnancov, ktorých na tomto dni oceňujeme. Zapájame sa aj do rôznych súťaží, projektov. Podarilo sa nám cez projekty zabezpečiť keramickú dielňu, relaxačnú miestnosť na cvičenie, multisenzorickú miestnosť pre deti s autizmom, vytvoriť v okolí školy novú časť záhrady, zabezpečiť kvalitnejšie materiálno-technické zabezpečenie pre vzdelávanie a výchovu. Založili sme občianske združenie VIETOR, ktoré slúži na rozvoj odborného rastu a skvalitnenia výučby a mimo vyučovacích aktivít žiakov a študentov, pedagogických a nepedagogických zamestnancov SŠI Prakovce ako aj širšej verejnosti.

V školskom roku 2019/2020 ste otvorili elokované pracovisko aj v Ústave na výkon trestu a Ústave na výkon väzby. Čo Vás k tomu viedlo a ako sa Vám darí napĺňať ciele?

Sme prvou školou na Slovensku, ktorá otvorila odborné učilište pre zdravotne znevýhodnených (odbor maliar) v Ústave na výkon trestu a väzby v Košiciach. Ponuka prišla z Ústavu, kde som zo začiatku chodila na individuálne vzdelávanie žiaka, ktorého sme tam mali vo väzbe. Predchádzali tomu dlhšie a náročnejšie prípravy, kedy sme so zriaďovateľom a s vedením Ústavu intenzívne komunikovali o rôznych povoleniach a riešili ďalšie podrobnosti, keďže vzdelávanie v takýchto priestoroch je v inom režime, ako v bežných školách. Po vzájomnej dohode, prehliadke priestorov a splnení všetkých podmienok sme v septembri 2019 otvorili triedu odborného učilišťa v odbore maliar. Učím tam žiakov všeobecnovzdelávacie predmety a môžem povedať, že sa na vzdelávanie teším. Vidím pozitívnu spätnú väzbu, záujem žiakov o vzdelávanie, cítim veľkú podporu vedenia Ústavu, aj zriaďovateľa školy. V súčasnosti som dostala ponuku na vytvorenie metodického materiálu na vzdelávanie odsúdených v rámci projektu Šanca na návrat, ktorý realizuje Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Ide o vytvorenie metodického materiálu na elementárne vzdelávanie pre odsúdených. Súčasťou projektu je inovatívny systém komplexnej podpory odsúdených na prechod na slobodu.

Už druhý rok ste nacvičili divadelné predstavenie. Kto sú herci? Aké témy ste spracovali?

Myšlienka založiť školské divadlo vo mne rezonovala už dlho. Oslovila som kolegyňu Mgr. Petru Mihokovú, ktorá pripravila scenár, pozbierala perly z prakovského nárečia. Scenár obsahoval aj tanec a spev z regiónu. Prvé divadlo, ktoré sme nacvičili, bolo zamerané na Ondrejské tradície v regióne a tohoročné divadlo malo názov Kúdeľná izba, keďže sme sa zamerali na vlnu, jej spracovanie a využitie. Predviedli sme scénu, kde sa dievčatá s chlapcami stretli pri pradení vlny a humorným spôsobom sa doberali. Scénu dotvárali staršie ženy, ktoré pri šití preberali rôzne „pletky“ a hostili mladých. Zároveň sa spievali kúdelné piesne a tancovali tance, ktoré napodobňovali tkanie na krosnách, trhanie a spracovanie ľanu. V kolektíve máme aj hudobníkov, ktorí hrali na harmoniku a klarinet. Divadlo sme nazvali Praxída, podľa povesti o Prakovciach. Povesť hovorí, že cez Prakovce kedysi prechádzala talianska princezná Praxída, ktorá dala obci pomenovanie. Hercami sú pedagógovia aj nepedagogickí zamestnanci školy. V tohoročnom divadle vystupovalo 18 účinkujúcich. Nácvik divadla kolektív zocelil, zažili sme veľa humorných situácií a mnohí kolegovia ani netušili, koľko talentu v nich je. Kulisu, repliky a kostýmy sme si pripravovali sami.

Ste aj prísna? Kedy?

Skôr som dôrazná. Ak je zadaná úloha, je dôležité, aby bola splnená. Zmysluplná je predovšetkým aktívna participácia, ktorá spočíva v rozhodovacej právomoci a kontrole rozhodovania, reálneho uplatňovania konkrétnych rozhodnutí v školskej praxi. Vo vzťahu k žiakom je to viac vysvetľovať, prečo je niečo tak, a nemôže byť inak. Veľa sa rozprávam s nimi a aj s ich rodičmi. Často si v komunite vybudujem rešpekt tým, že ich osobne navštívim a podám ruku, porozprávam sa s nimi, počúvam ich problémy, hľadáme kompromisy na vyriešenie problému. Nie je tajomstvom, že pracovať s rómskou komunitou je náročné, ale najprv treba pochopiť spôsob ich života a mentalitu. Hlboko si vážim aj kolegyne, ktoré chodia do osád a osobne poznajú rodiny žiakov. Najdôležitejšie je pre mňa, že sú ľudia pozitívne naladení a spokojní, kreatívni a majú úsmev na tvári. Tak ako v rodine, aj na pracovisku vznikajú rôzne situácie, ktoré treba vzájomne konzultovať. Nie každý deň je pozitívny, ale je správne, keď sa ľudia vedia vzájomne vypočuť, pochopiť a pomôcť si. Najdôležitejší je pre mňa otvorený prístup a úprimnosť ku všetkým. Ak dávame ľuďom dôveru, vrátia nám to. Všetci vedia, že majú u mňa dvere otvorené a vždy si nájdem čas na každého.

Ďakujeme za rozhovor. /redakcia, foto: archív školy/