Vplyv tetovania a piercingu učiteľov na edukačný proces

V poslednom desaťročí zaznamenávame prudký nárast popularity tetovania a piercingu, ktoré sú čoraz bežnejšími aj medzi pedagogickými a odbornými zamestnancami škôl a školských zariadení, ale aj medzi študentmi učiteľstva. V súčasnosti sa rýchlo zvyšuje popularita tetovania, ktoré má približne 40 % mileniálov a rozšírilo sa naprieč vekovými kategóriami, sociálnymi vrstvami, kultúrami a etnikami (Mullins, Bruce, 2021). Slovenské školstvo a legislatíva oficiálne nezakazuje tetovanie a piercing učiteľom, no konečné slovo má vždy zamestnávateľ. Ten má právo uchádzača odmietnuť pre viditeľné tetovanie alebo piercing, ale aj nariadiť zamestnancom jeho zakrytie, ak nie je v súlade s profesijným imidžom. Výrazné tetovania, piercing a umelé ozdoby na pokožke sú prostriedkom neverbálneho vyjadrenia a sú fenoménom dnešnej doby, avšak otázka ich akceptácie v edukačnom prostredí je výzvou.

Ako tieto prejavy ovplyvňujú dynamiku v triede, vzťahy medzi pedagógmi a žiakmi a celkovú atmosféru vzdelávacieho procesu?

V kontexte viacerých otázok spojených s touto problematikou je potrebné si uvedomiť, že tetovanie a piercing sú súčasťou neverbálnej komunikácie, spájajú sa s potenciálnymi rizikami, ale na druhej strane môžu mať do istej miery aj určitý edukačný potenciál, ak je vhodne využitý a interpretovaný.

Neverbálna komunikácia a vplyv učiteľského vzoru

Učiteľ pôsobí ako vzor pre žiakov nielen svojim správaním a morálkou, ale aj svojím vzhľadom. Etický kódex pedagogických zamestnancov a odborných zamestnancov (2023) zaväzuje každého pedagogického alebo odborného zamestnanca, aby dbal na dôstojnosť svojho postavenia v škole, komunite a v spoločnosti. Aj keď sa v súčasnosti kladie dôraz skôr na vnútorné vlastnosti, vonkajší vzhľad zohráva rovnako dôležitú úlohu. Upravený a príjemný vzhľad učiteľa môže vzbudiť u žiakov rešpekt a dôveru, čím sa vytvára priaznivejšia atmosféra pre učenie, ale vplýva aj na všeobecnú verejnú mienku a status učiteľa v spoločnosti.

Neverbálna komunikácia, tzv. „reč tela“, je neoddeliteľnou súčasťou ľudskej interakcie, je to forma komunikácie, ktorá sa nevyjadruje slovami, ale skôr cez mimoslovné prejavy. Človek ju vysiela do svojho okolia vedome alebo nevedome a môže obsahovať rôzne signály, ktoré sa dajú analyzovať a interpretovať. Podľa antropológa Mehrabiana iba 7 % informácií, ktoré získavame z rozhovoru, pochádza zo slov. Zvyšných 93 % informácií získavame z neverbálnych prvkov komunikácie (podľa Nelešovská, 2005, s. 77).

Základné formy neverbálnej komunikácie zahŕňajú oznamovanie pohľadmi (reč očí), výrazmi tváre (mimika), pohybmi (kinezika), fyzickými postojmi (konfiguráciou všetkých častí tela), gestami (gestika), dotykmi (haptika), zaujímaním určitej vzdialenosti (proxemika), úpravou zovňajšku (účes, oblečenie, doplnky). Tieto prejavy majú vplyv na vzájomné porozumenie a budovanie atmosféry dôvery a vzájomného rešpektu v edukačnom prostredí (Nelešovská, 2005).

Podľa Mikulaštika (2003) ľudia využívajú neverbálnu komunikáciu najmä na:

• podporu verbálnej reči: regulovanie tempa reči, zdôraznenie významu slov;
• nahradenie verbálnej reči: ilustrovanie, symbolizovanie;
• vyjadrenie emócií: dosiahnutie emocionálnej rovnováhy a prispôsobenie sa situácii;
• vyjadrenie interpersonálneho postoja: vyjadrenie sympatie, dominancie;
• sebavyjadrenie: predstavenie sa, vyjadrenie seba samého.

Sebavyjadrenie v neverbálnej komunikácii a vnímanie učiteľov s tetovaniami a piercingom

Sebavyjadrenie ako jedna z foriem neverbálnej komunikácie zahŕňa spôsoby, ako jednotlivec vyjadruje svoju identitu, osobnosť a hodnoty. Tetovanie a piercing sú aktívne formy sebavyjadrenia a sebaprezentácie, ktoré môžu mať významný vplyv na vnímanie učiteľov a ich interakcie so žiakmi, kolegami a rodičmi.

Vnímanie tetovaní a piercingov učiteľov môže byť ovplyvnené sociálnymi normami a očakávaniami vo vzťahu k profesijnému obrazu a autorite. Vedúcim aspektom v kontexte neverbálnej komunikácie učiteľov s tetovaniami a piercingom je schopnosť porozumieť a interpretovať tieto prvky v ich širšom kontexte. To zahŕňa schopnosť učiteľa ovládať svoje sebavyjadrenie tak, aby bolo v súlade s profesionálnymi normami a súčasne mu umožnilo autenticky vyjadriť svoju osobnosť (Colbert, 2008).

Tetovanie a piercing boli v minulosti vnímané ako akt vzbury alebo deviácie spojené s marginálnymi skupinami v spoločnosti (Benson, 2000). V poslednej dobe sa však stávajú obľúbenejšími v širšej populácii a chápané ako súčasť neverbálnej komunikácie. Forbes (2001) uvádza, že keď značný počet vzdelaných ľudí zo strednej triedy začne vystavovať tetovanie a piercing, je ťažké udržať si pohľad na tieto telesné modifikácie ako na znaky osobnej psychopatológie alebo sociálnej marginalizácie. Armstrong (2004) došiel k záveru, že najobľúbenejšie psychologické dôvody na tetovanie alebo piercing boli založené u ľudí skôr na sebavyjadrení a identite než na deviácii alebo rebélii. ­Millner a ­Eichold (2001) uvádza najpopulárnejšie dôvody z tetovacích salónov a salónov na zdobenie tela rovnako týkajúce sa individuálneho prejavu a umenia. Tetovanie a piercing bývajú spojené aj s vyjadrením príslušnosti k určitej skupine, či už profesionálnej, alebo subkultúrnej. Ich význam je individuálny a definuje sa v kontexte osobnej skúsenosti a motivácie jednotlivca, ktorý si ich necháva urobiť (Hartl, 2010).

Dnešné vnímanie tetovania a piercingu je skôr zamerané na ich symbolický význam a význam pre identitu jednotlivca, môže slúžiť ako vyjadrenie osobnej jedinečnosti, slobody, či dokonca odporu voči spoločenským konvenciám (Rychlík, 2005, s. 90). Teória jedinečnosti sa vzťahuje na pozitívnu snahu o odlišnosť v