Rozvíjanie morálnej inteligencie v školskom prostredí

Pojem inteligencie a morálnej inteligencie

Pojem inteligencia nemá ustálenú podstatu. Novodobé teórie inteligencie neodrážajú len poznávacie schopnosti, ale zdôrazňujú sa v nich aj hodnoty, emócie, vôľa, múdrosť, či morálka jednotlivca. Na prelome storočí sa začína etablovať a teoreticky i empiricky verifikovať vo viacerých vedných odboroch práve koncept morálnej inteligencie. Viacerí autori s touto koncepciou pracujú, nachádzajú v nej užitočnosť, vnímajú ju ako zásadnú a dôležitú súčasť charakteru človeka. Akcentujú práve tú sku­toč­nosť, že miera jej významu dokonca v súčasnej spoločnosti rastie. Konštatujú, že základným predpokladom individuálneho a spoločenského blahobytu a pokroku je práve formovanie a rozvíjanie morálnej inteligencie zameranej na uplatňovanie etických princípov, predovšetkým v prostredí školy.

Charakteristika morálnej inteligencie

Na základe teoretickej historicko-filozoficko-psychologickej analýzy konceptu morálnej inteligencie (Kaliská, 2013) ju možno charakterizovať v širšom kontexte ako schopnosť:

• dodržať etické princípy pri dosahovaní svojich cieľov a realizovaní svojich činností,
• rozlišovať medzi dobrým a zlým,
• robiť správne rozhodnutia v prospech nielen seba, ale aj v prospech ostatných.

Skladá sa z osobných, sociálnych, psychických, emocionálnych a morálnych zručností, ktoré tvoria práve základ charakteru človeka. V užšom význame ju potom definujeme ako schopnosť, ktorou jednotlivec disponuje, ak rieši situácie s morálnym problémom morálne správne. Je to problém v kontexte dobra/zla, čestnosti/nečestnosti, spravodlivosti/nespravodlivosti, kde sa realizujú hodnoty a motívy s vedomím zmyslu konania.

Konceptom morálnej inteligencie poukazujeme na fakt, že sme sa nenarodili morálnymi (alebo nemorálnymi), ale cieľom nás všetkých, predovšetkým však peda­gógov, učiteľov a vychovávateľov, je práve vytváranie takých podmienok, ktoré umožnia jednotlivcovi rozvinúť vrodené morálne predispozície (Darwin 1981), resp. vrodený morálny kompas (Lennick, Kiel 2008).

Práve prostredie školy malo umožniť každému žiakovi naučiť sa, ako byť dobrým, čestným a spravodlivým členom spoločnosti. Žiaci majú ­potenciál pre rozvoj schopnosti byť morálne inteligentnými osobnosťami prostredníctvom spätnej väzby. Sú schopní posúdiť rozdiel medzi tým, čo chceli urobiť dobre a medzi tým čo dosiahli a či to, čo dosiahli, bolo dobré.

Učiteľ je ten, ktorý žiakov vedie k tomu, aby vedeli získať optimálne informácie, aby ich vedeli využiť v zasadení sa v prospech dobra, pričom by mali vedieť minimalizovať riziká a optimalizovať výhody, vyplývajúce z rešpektovania etických noriem.

Postupy facilitovania a zámerného rozvíjania morálnej inteligencie

Formovaním a rozvíjaním základných predpokladov morálnej inteligencie sa azda najrozsiahlejšie venuje pedagogicko-psychologické poradenstvo. M. Borba v knihe „Building Moral Intelligence“ (2001) ponúka konkrétne postupy ako facilitovať a zámerne rozvíjať morálnu inteligenciu. Autorka pracuje ako výchovná poradkyňa v kalifornskej štátnej škole a je presvedčená, že situácia v školách, a to nielen v USA, je viac ako vážna a preto by sme mravnému rozvoju žiakov mali venovať zvýšenú pozornosť. 

Uvádza 10 možných dôvodov, prečo sa práve žiaci správajú tak, akoby si ani neboli vedomí, že existujú nejaké morálne princípy alebo zásady. Patrí sem:

1. nedostatok empatie;
2. nedostatok vlastnej sebaúcty;
3. potreba vrátiť späť požičané (ako forma odplaty);
4. túžba niekam patriť -manifestuje sa agresivitou voči lídrom či outsiderom;
5. nedostatok sociálnych spôsobilostí a zručností pre efektívne riešenie problémov;
6. žiarlivosť;
7. násilie a agresivita ako bežný spôsob správania sa;
8. túžba po moci a prevahe nad druhým;
9. neochota správať sa k druhým milo a láskavo, čo sa prejavuje v
10. nedostatočne formovaných a rozvinutých sociálnych zručnostiach.

Tu sa otvára priestor pre pôsobenie profesionála, ktorý si je vedomý variability príčin determinujúcich amorálne správanie sa žiaka, a tak prostredníctvom identifikačnej, intervenčnej či preventívnej činnosti môže minimalizovať ich negatívne pôsobenie.

M. Borba - teória morálnej inteligencie

M. Borba koncipuje vlastnú teóriu morálnej inteligencie, v ktorej zdôrazňuje potrebu kultivovať a zvyšovať úroveň morálky práve v prostredí školy. Tvrdí, že morálna inteligencia pozostáva z osobných, spoločenských, kognitívnych, emocionálnych a morálnych zručností, ktoré tvoria základ silného charakteru jednotlivca. Následne definuje morálnu inteligenciu ako schopnosť odlíšiť správne od nesprávneho, mať silné etické presvedčenia a konať, či riadiť sa podľa nich (2001). Jej predstava morálnej inteligencie je založená na siedmych cnostiach, medzi ktoré radí: empatiu, svedomie, sebakontrolu, rešpekt, prívetivosť, toleranciu a čestnosť.

Zdôrazňuje, že každej z týchto cností sa môžeme učiť prostredníctvom zážitkových foriem učenia sa v školskom prostredí. Učiteľ či vychovávateľ by sa mal stať vzorom dodržiavania týchto cností a žiaci prostredníctvom foriem sociálneho učenia (podmieňovaním, adaptáciou, imitáciou i identifikáciou) si ich zámerne i nezámerne začnú osvojovať a cielene formovať. M. Borba (2001, 2003) ponúka aj konkrétne zásahy do edukačného prostredia ako jednotlivé cnosti rozvíjať. 

Emp