Devalvačné prejavy žiaka na osobu učiteľa (1.)

Od počiatkov výchovy a vzdelávania v spoločnosti bola učiteľovi prejavovaná úcta. Dnes sa však čoraz častejšie stretávame s presne opačným fenoménom. Učiteľ už zďaleka nemá v spoločnosti takú autoritu ako v minulosti. Prejavy neúcty voči učiteľovi sú viditeľné aj na našich školách.

Mimoriadne významným činiteľom pôsobiacim na efektívnosť priebehu a výsledkov učebnej činnosti žiakov sú interakčné vzťahy. Pedagogika a psychológia im dosiaľ venovali patričnú pozornosť. Realita je však taká, že v interakčných vzťahoch sa v posledných rokoch objavujú, a to čoraz viac, aj také, ktoré môžeme jednoznačne charakterizovať ako nežiadúce.

Ide o tzv. devalvačné pôsobenia zo strany žiakov, pod ktorými rozumieme napr. narúšanie edukačného procesu rôznymi nežiaducimi činnosťami žiakov, vrátane devalvačných postojov a prejavov k učiteľovi. Prejavy a formy devalvácie môžu byť rôzne. Môžu to byť prejavy nepriateľského správania, priame šikanovanie, kyberšikanovanie, zasahovanie do činnosti učiteľa, urážanie, ponižovanie, nedodržiavanie požadovaných pravidiel, atď. Tieto prejavy v edukačnom procese mimoriadne negatívne vplývajú na jeho priebeh a výsledky. V praxi sa stretávame aj s učiteľmi, najmä učiteľkami, ktoré práve pre uvedené prejavy opúšťajú učiteľské povolanie.

Súčasnosť, aj keď nie je priamo alarmujúca, si vyžaduje našu pedagogicko-psychologickú pozornosť. Pedagógovia tieto a podobné vplyvy žiakov môžu opisovať, charakterizovať, avšak treba priamo a jednoznačne uviesť, že nie sú systematicky spracované. Pedagógovia a psychológovia sa danej oblasti začínajú zodpovednejšie venovať až v ostatných rokoch.

Nárast deviantného správania u mladej generácie má stúpajúci trend a čím ďalej, tým viac je jeho výskyt častejší aj u školopovinných žiakov, nezriedka v školskom prostredí (Hroncová, 2016, s. 117). Na túto situáciu poukazuje aj „Správa o stave školstva na Slovensku a o systémových krokoch na podporu jeho ďalšieho rozvoja“, ktorú vypracovalo MŠVaV SR v roku 2013. V tejto v Úlohe RS-6-3 pod názvom „Zvýšiť bezpečnosť v školách a školských zariadeniach“ sa uvádza, že za výrazný problém školstva sa považuje ohrozovanie bezpečnosti detí a žiakov, pedagogického a nepedagogického personálu školy (šikanovanie
žiakov, napádanie učiteľov zo strany žiakov alebo zákonných zástupcov). Ministerstvo školstva otvorene priznáva existenciu závažných výchovných problémov so žiakmi a navrhuje zvýšiť počet odborných zamestnancov (napr. sociálnych pedagógov) pre oblasť prevencie rizikového správania žiakov.

Vyučovacie a výchovné procesy, ktoré prebiehajú v prostredí školy sú sprevádzané a ovplyvňované mnohými faktormi. Niektoré vyučovací proces zjednodušujú a iné ho komplikujú, prípadne znemožňujú. Jedným z takýchto faktorov je agresivita, ktorej výskyt v školskom prostredí je v súčasnosti čoraz častejší.

Agresivitou je každé zámerné správanie, ktorého motívom je otvorenou alebo symbolickou formou spôsobiť niekomu alebo niečomu škodu, krivdu alebo bolesť. Agresivita je súčasťou ľudskej prirodzenosti a vo vývoji dieťaťa hrá veľkú úlohu. Vnútorná prudkosť dodáva dieťaťu energiu a motiváciu, ktoré sú potrebné pri sebaprekonávaní. Podporuje úspech ak zostane v medziach, ktoré dieťa dokáže kontrolovať. Úlohou výchovy nie je teda agresivitu celkom odstraňovať, ale usmerniť ju, aby bolo možné mobilizovať túto energiu pre dosiahnutie pozitívnych cieľov ako pre seba, tak aj pre ostatných (Antier 2004, s. 9).

Odvaha a arogancia žiakov v školách vzrastá úmerne so strachom pedagógov, ktorý im zväzuje ruky v otázkach zverejnenia a riešenia kritických situácii. Správanie agresívnych študentov je nevyspytateľné a často ohrozuje psychické a fyzické zdravie rovesníkov a pedagógov. Takéto správanie je spravidla dôsledkom výchovy v rodinnom prostredí, alebo reakciou na nevhodné podnety zo širšieho spoločenského prostredia jednotlivca. Keďže výchovné procesy prebiehajúce v rodine veľmi významne ovplyvňujú hodnotovú orientáciu detí a mladých ľudí, ich názor na seba, svet okolo nás a ich schopnosť asertívne zvládať životné situácie, treba si uvedomiť význam zámerného preventívneho pôsobenia.

Veľkú moc ovplyvňovať myslenie, konanie a pocity ľudí majú v súčasnosti aj médiá. Popularita filmov a rozšírenie televízie spolu s možnosťou opakovane vidieť rôzne formy agresívneho správania vyvolávajú obavy, či to nepôsobí ako návod a nedáva to podnet jednotlivcovi správať sa rovnako. Na základe výskumov je zrejmé, že „opakované pozorovanie agresívneho správania je zdrojom formovania agresívnych kognitívnych scenárov, ktoré sa môžu využívať v reálnych situáciách“ (Lovaš, 2010, s. 56). Prostredníctvom televízie možno manipulovať s informáciami, zjednodušovať realitu, jednoznačne preferovať niektoré názory. Pre dospelého človeka nepredstavuje škodlivý obsah ako je napríklad násilie, významnú hrozbu identifikácie s násilným správaním. Dieťa sa však s rovnakým obsahom vyrovnáva úplne iným spôsobom. Násilie a agresia ktorú pozoruje, mu môže poslúžiť ako vzor vhodný na napodobňovanie. Časté pozorovanie násilia upevňuje presvedčenie dieťaťa o prípustnosti agresivity ako prostriedku na dosiahnutie vlastných cieľov (Martínek, 2009). Riziko je závislé od veku, mentálnej a emocionálnej vyspelosti dieťaťa, či frekvencie sledovania násilných obsahov.

Obdobie školského veku je mimoriadne významné z hľadiska ďalšieho vývinu života jednotlivca, pretože sa v tejto fáze ontogenézy utvára a upevňuje jeho hodnotová orientácia. Form