Hra ako hlavná metóda rozvoja osobnosti dieťaťa v predškolskom veku

V edukačnom procese plní hra funkciu prostriedku, ale aj metódy pre rozvoj intelektuálnych schopností, formovanie a rozvíjanie zručností a návykov. V neposlednom rade hra pôsobí aj na formovanie vzťahu k sebe samému, k ostatným deťom a ľuďom, ale vo všeobecnosti aj k širšiemu prírodnému a spoločenskému životu.

Hra ako výchovný prostriedok má svoje základné znaky:

• umožňuje dieťaťu uplatniť svoju osobnosť a riadiť svoju činnosť podľa vlastných schopností a možností,
• napĺňa dieťa radosťou,
• aktivizuje kladné city,
• vytvára vhodný priestor pre formovanie prosociálneho správania a empatie,
• prináša uspokojenie a vyrovnanosť,
• podporuje učenie dieťaťa,
• upevňuje dosiahnutú úroveň všetkých štruktúr osobností dieťaťa a rozvíja jeho zdravé sebavedomie,
• jej zmyslom nie je nejaký cieľ, výsledok, ale zážitok,
• je vývinovou potrebou, ale zároveň prejavom úrovne rozvoja osobnosti dieťaťa,
• prostredníctvom hry dieťa poznáva život a vytvára si k nemu vzťah,
• hra vytvára podmienky pre humanizáciu vo vzťahu k ostatným deťom aj dospelým.

Hru chápeme ako fyzickú alebo psychickú aktivitu, ktorej cieľom je uvoľnenie, pobavenie jedinca.

Historický vývin názorov na hru

Hry boli známe už v období antického staroveku, boli spojené s náboženstvom a kultom bohov. Už v starom Ríme sa hra stala priamou súčasťou výchovy a vzdelávania mladých Rimanov a súkromné školy, ktoré im poskytovali elementárne vzdelanie, niesli názov „lidi“ − hry. Platón v spisoch Ústava a Zákony vytvoril výchovný systém, v ktorom odporúčal, aby deti vo veku 3 až 7 rokov z určitého spoločenského okruhu boli vychovávané v chrámoch, kde sa učili hrať, tancovať a spievať pod dozorom vybraných žien. Platón medzi prvými upozornil na pedagogickú hodnotu hry. Na jeho myšlienky nadväzoval aj jeho žiak Aristoteles. Podľa neho majú deti v hrách napodobňovať rôzne práce, ktorými sa budú v dospelosti zaoberať. Hru považoval za najvhodnejšiu činnosť pre deti. Tvrdil, že deti potrebujú pohyb a hru. Jeho názory sú obsiahnuté v spisoch Politika a Nikomachova etika. Hoci sa stredoveké učenie opieralo najmä o dril, aj stredovekí myslitelia venovali hre pozornosť. Odporúčali učiteľom, aby deti učili čítať a počítať hrovým spôsobom.

Ponímanie hry v diele J. Á. Komenského

„Všetko závisí od začiatku.
Ako sa položia základy,
tak ide potom všetko.”

Rozsahom skromné dielo Informatórium školy materskej zaujme systematickým uvažovaním o ­cieľoch, obsahu a metódach rozvíjania dieťaťa predškolského veku. J. Á. Komenský v ňom odporúča postup od známeho k neznámemu, od jednoduchého k zložitému, od blízkeho k vzdialenému. Poukazuje na potrebu učenia a vyučovania, ktoré „je samo osebe i svojou povahou milé a príjemné, že je to ozajstná hra a potešenie ducha” (Komenský, 1996). Uvádza príklady rozveseľovania detí už v prvom roku života, napr. kolísanie, spev, hra s hrkálkou. V druhom, treťom, štvrtom a v neskoršom veku sú dôležité pohybové hry, napr. behanie, skákanie. Štvrtý, piaty a šiesty rok sú podľa neho rokmi tvorivej práce a pohybu. Je to vek postupnej prípravy na školu, pričom na mnohých miestach diela vždy zdôrazňuje formu hry pre potešenie ducha.

V kapitole:

Ako sa majú deti cvičiť v chápavosti – vymenúva hračky, napr. drevené koníky, vozíky, stoly, stolíky, misky a pod. s cieľom poznávania týchto predmetov.

Ako treba deti privykať na pracovný život a na neustálu činnosť − spomína hračky ako zástupcov skutočných predmetov a nástrojov s odporúčaním „nech sa s nimi často hrajú a nech cvičia svoje telo, aby bolo zdravé, svoju myseľ, aby bola svieža a svoje údy, aby boli obratné.“

Významný pedagóg pripomínal dôležitosť telesnej kultúry a do popredia dával pohybové hry. Zdôrazňoval, aby sa deti hrali spoločne, aby sa naháňali a žartovali. Hru chápal ako prirodzený prostriedok na výchovu vôle, charakterových rysov, ako prirodzený prejav ich činorodosti prinášajúci radosť a potešenie. Vysoko hodnotil hru aj z pohľadu rozvoja rozumových schopností dieťaťa, ktoré podporujú rozvoj reči, myslenia, fantázie.

Zdôrazňoval, že dieťa má byť postupne vedené od spontánnej hrovej činnosti k zámernej a účelnej práci.

Hra z pohľadu ďalších mysliteľov

Hre sa venovali aj ďalší myslitelia, napr. J. J. Roussea, F. Froebel, F. Schiller. Cenné myšlienky 19. a 20. storočia prináša profesor filozofie K. Groos, ktorý rozvíja myšlienky o hre z pohľadu motivácie. Groosova teória hry získala popularitu predovšetkým vo vzťahu k životnému významu hry ako nácviku, či prípravy k realizácii životne dôležitých činností, ako formy sebautvárania v zmysle rozvíjania potenciálne daných predpokladov jednotlivca, ktoré ale umožňujú efektívne vykonávanie rôznych druhov činností. Pozitívne môžeme hodnotiť aj názory psychológov G. S. Halla a S. Freuda. V 30. rokoch 20. storočia vznikla Buytendijkova teória hry, označovaná aj ako teória detskej dynamiky. Autor zastával myšlienku, že deti sa hrajú, pretože nie sú schopné vykonávať vážne činnosti v dôsledku špecifickej dynamiky ich celkového fungovania.

Sociokonštruktivizmus

Konštruktivizmus predstavuje ideu činnostného pôvodu poznania a jeho