Uplatnenie trauma-informovaného prístupu v škole

Problémové správanie je pretrvávajúcim predmetom výskumu viacerých vedeckých disciplín, keďže v našej spoločnosti býva považované za jednu z najčastejších foriem klinických ťažkostí dieťaťa. Aj v škole je rušivé správanie skôr rozpoznané a označené ako problém. Dieťa sa javí byť neposlušné, vyrušuje počas vyučovacej hodiny, môžu sa u neho objavovať záchvaty hnevu, kričí, vulgárne sa vyjadruje, odmieta dodržiavať pravidlá a pokyny. V závažnejšej podobe sa môže objaviť rizikové správanie, agresívne prejavy voči sebe či ostatným, úteky, poškodzovanie školského majetku a pomôcok. Problematickým je i nevhodné sociálne správanie, napríklad klamanie, kradnutie, neadekvátne sexuálne správanie.

Problémy v správaní sa môžu vyskytnúť u ktoréhokoľvek dieťaťa, napríklad v kontexte vývinových zmien (puberta), v dôsledku neštandardnej situácie alebo krátkodobého oslabenia sebaregulácie. Sú však i deti, u ktorých je náročné správanie až typické. Často tieto deti bez ďalšieho posudzovania dostanú nálepku „problémové” či „nevychované”, príp. sa dostanú do psychologickej a/alebo psychiatrickej starostlivosti a stanovená diagnóza (v lepšom prípade) pomôže porozumieť a riešiť ich ťažkosti.

Mnohí učitelia čelia výzve vzdelávať žiakov a študentov zasiahnutých traumatickou skúsenosťou často bez toho, aby o nej vedeli, resp. boli v tejto téme školení. Bývajú konfrontovaní s prejavmi porúch pozornosti a hyperaktivitou, šikanovaním, odmietaním školskej dochádzky, poruchami správania, roztržitosťou, slabou emocionálnou reguláciou a hypervigilanciou (nadmernou ostražitosťou). Žiaci môžu do školy prichádzať s tými najlepšími úmyslami a dúfajú, že sa im podarí zvládať jednotlivé úlohy bez zlyhaní. Napriek všetkej snahe sa však môžu na konci dňa ocitať v odpore, frustrovaní a bez nádeje na úspech – podobne, ako ich učitelia.

Problémové správanie v kontexte traumy

Netypické až extrémne správanie a prežívanie sú zväčša chápané ako symptómy duševného ochorenia, nie ako možné mechanizmy adaptácie na stresovú udalosť alebo dávnejšiu či akútnu traumu (Klepáčková a kol., 2020). Mnohé z problematických prejavov sú však skutočne dôsledkom traumy. Hoci na prvý pohľad sa môže zdať, že škola nie je miestom, kde sa môžu a majú riešiť problémy súvisiace s traumatickými udalosťami, opak je pravdou. Je to nevyhnutné pre hlavné poslanie a účel škôl – učenie.

Traumatizované deti majú štatisticky horší prospech ako iné deti, častejšie sa u nich vyskytujú poruchy správania, bývajú zo škôl viac vylučované ako problematické.

Jedinci, ktorí prežili v detstve traumu, majú aj v dospelosti častejšie psychické problémy, častejšie trpia psychickými (depresia, úzkosti), ale aj somatickými (diabetes, kardiovaskulárne ochorenia) ochoreniami (­VÚDPaP, 2022). Zároveň školské prostredie jednoznačne disponuje potenciálom napomáhať uzdraveniu, príp. (re)traumatizácii. Traumatizovaní žiaci sa ocitajú v stave zamerania na prežitie, čo bráni ich schopnosti učiť sa, socializovať sa a rozvíjať zručnosti potrebné na prosperovanie (Rossen a Cowan, 2013). Jedná sa o rôzne podoby obranného správania, ktoré v situácii výskytu traumatickej udalosti majú svoj význam. V inom kontexte však predstavujú nefunkčné obrany alebo neblahé dôsledky, podmienené zlou životnou situáciou dieťaťa v minulosti a/alebo súčasnosti.

Je dôležité si uvedomiť, že traumatická reakcia so všetkými svojimi sprievodnými prejavmi nie je postoj alebo „voľba“, ale fyziologická a psychologická reakcia na zažitý neprimeraný stres (van der Kolk, 2021).

Je náročné správne identifikovať symptómy detskej traumy. Dôvodom je ich komplexnosť, premenlivosť a presahy, ktoré sa prejavujú fyzicky a aj v podobe rôznych psychických stavov (Jochmannová, 2021). Príznaky traumy pozorované v škole sa môžu zdať veľmi podobné príznakom rôznych duševných porúch a porúch učenia, čo často sťažuje rozlíšenie jedného od druhého. Určité správanie je spoločné pre traumu a rôzne postihnutia a poruchy majú podobné symptómy.

Tabuľka: Bežné symptómy traumy a súvisiace postihnutia a poruchy