Emocionálne korektívna skúsenosť v prostredí školy

Vzťahová väzba a jej narušenie traumou

Vzťahovú väzbu môžeme definovať ako emocionálne puto, ktorého úlohou je udržiavať a podporovať blízkosť medzi dieťaťom a malým počtom dospelých osôb, ktorí sú zodpovední za utešovanie, podporu, starostlivosť a ochranu dieťaťa. Štandardne sa dojčatá emocionálne pripútavajú k rodičom, o ktorých sa na základe svojich skúseností naučili, že sú dostupní a spoľahliví. Rozdiely v kvalite emocionálneho puta a jeho prítomnosti alebo neprítomnosti majú dôležité dôsledky na vývin malého dieťaťa.

Deti, ktoré majú nepriaznivé skúsenosti s osobami, ku ktorým sú pripútané, príp. dokonca nemali možnosť vytvoriť si bezpečné emocionálne puto so žiadnou dospelou osobou, sa považujú za najviac ohrozené budúcou psychopatológiou.

Je zrejmé, že traumatické zážitky môžu ohroziť vzťah s osobou, ku ktorej je dieťa emocionálne pripútané. Toto narušenie mení spôsob pripútania dieťaťa ku všetkým ostatným osobám a taktiež jeho predstavy o bezpečnom svete. Napriek známemu prepojeniu emocionálnej pripútanosti, traumy a vývinu mozgu, stále sa treba veľa naučiť o tom, ako traumatické skúsenosti ovplyvňujú emocionálne putá človeka a ako môžu pozitívne zážitky emocionálneho puta zmierňovať účinky traumy na deti (Breidenstine, et al, 2011).

Autorom teórie pripútania je detský psychiater a psychoanalytik John Bowlby (1969 – 1982), pripútanie definoval ako systém správania a motivácie, ktorého vonkajším cieľom je udržať fyzickú blízkosť dieťaťa k opatrovníkovi a vnútorným cieľom je dosiahnuť pocit bezpečia (Hašto, 2005).

Už vo veku jedného roka dieťaťa možno pozorovať rovnováhu v jeho motivácii skúmať okolie a motivácii hľadať blízkosť k rodičovi.

To znamená, že batoľa vybavené novoobjavenými schopnosťami nezávislého pohybu, je motivované vzdialiť sa a skúmať. Protiváhou tejto túžby je motivácia hľadať blízkosť v časoch strachu, stresu alebo úzkosti. Keď je batoľa v prítomnosti osoby, ku ktorej je emocionálne pripútané a cíti sa bezpečne, pripútavací systém je do určitej miery deaktivovaný a dieťa je motivované skúmať prostredie. Ak sa však zľakne, príp. mu hrozí nebezpečie, aktivuje sa systém pripútania a dieťa buď vyhľadá blízkosť, alebo začne volať či plakať, aby upozornilo na svoje trápenie. Túto rovnováhu pripútanosti a skúmania (Ainsworth, 1971) možno ľahko pozorovať vždy, keď malé deti a rodičia spolu interagujú.

Spôsob, akým deti interagujú s rodičmi, môže byť rôzny na základe toho, ako rodič zvyčajne reaguje na potreby svojho dieťaťa. Rozlišujeme štyri typy emocionálneho puta (Hašto, 2005):

• Bezpečné pripútanie: Ročné deti s bezpečnou vzťahovou väzbou sa pri niekoľkominútovom odlúčení znepokoja matkinou neprítomnosťou, pri jej návrate sa tešia, vyhľadávajú jej blízkosť a kontakt a potom sa opäť vrátia k hre.
• Neisto-vyhýbavé pripútanie: U neisto-vyhýbavo naviazaných detí je nápadné, že sa vyhýbajú blízkosti s matkou. V ich správaní nie je poznať známky stresu, keď je matka neprítomná a pokračujú v hre. Keď sa matka vráti, ignorujú ju, prípadne sa vyhýbajú jej blízkosti. Ako sa ukazuje, v čase odlúčenia od matky im stúpa pulzová frekvencia a zvýšia sa hladiny kortizolu – znamená to, že prežívajú vysokú mieru stresu, ale v správaní sa to neprejavuje.
• Neisto-ambivalentné pripútanie: Tieto deti sú úzkostné a závislé od rodiča. Často sú skleslé a počas neprítomnosti rodiča sú znepokojené. Popri úzkosti je zjavné, že sú aj zlostné. Pri návrate matky kolíšu medzi snahou o kontakt a odporom voči priblíženiu.
• Dezorganizované pripútanie: Kategória detí charakteristických dezorganizovaným emocionálnym putom bola zadefinovaná neskôr ako predchádzajúce tri, keďže ich správanie bolo neštandardné. Tieto deti v prítomnosti vzťahovej osoby ustrnú vo svojich pohyboch, niektoré majú výraz ako pri tranze, môžu stereotypne kolísať rukami alebo sa knísať, pokiaľ majú strach z cudzieho človeka, reagujú tým spôsobom, že sa vzdialia od rodiča. Pri odlúčení kričia za vzťahovou osobou, ale pri jej návrate sa odvrátia. Môže sa stať, že pri jej návrate sa vzpriamia, aby ju pozdravili, potom sa ale „zosypú“ na podlahu.

Pokiaľ sa dieťa cíti neisto alebo úzkostne, vyhľadáva blízkosť svojho rodiča – takéto správanie vykazujú deti pri bezpečnej vzťahovej väzbe alebo pri neistej ambivalentnej vzťahovej väzbe. Ak je dieťa neisto-vyhýbavo pripútané k svojmu rodičovi, v úzkosti využíva stratégiu odklonenia pozornosti (hrá sa ďalej, vyzerá to tak, akoby si nevšimlo matkin odchod). Dieťa sa z opakovaných situácií so svojimi rodičmi naučilo, že táto vzťahová osoba je buď láskavá a bezpečná (isté pripútanie), alebo je odmietavá (neisté – vyhýbavé pripútanie), alebo jemnocitná, ale nevyspytateľná (neisté – ambivalentné pripútanie). Avšak skúsenosti dieťaťa, ktoré prežíva dezorganizované pripútanie so svojím rodičom, majú iný charakter. Dieťa vie, že v situácii úzkosti nenájde bezpečie a nepomôže mu ani útek ani útok, z toho dôvodu sa cíti v pasci. Svojho rodiča sa obáva.

Zdroj obáv môže pochádzať z reálneho nebezpečia, pretože sa dieťa naučilo, že jeho rodič nie je preň bezpečným prístavom, že je zdrojom nebezpečia.

Analýzou správania rodičov sa však ukázalo, že niektorí rodičia, ktorých deti sa správajú v ich prítomnosti dezorganizovane, sú traumatizovaní (Main, 1997). Traumatizovaný rodič sa nečakane a nepredvídateľne sťahuje z komunikácie, príp. sa dostáva do disociačných stavov („tranzu podobných“ stavov). Dieťa to vníma tak, že ono je príčinou úzkosti alebo zvláštneho správania rodiča. Niekedy sa môže jednať o medzigeneračný prenos traumy od