Vyrovnávanie sa so smrťou a stratou blízkeho človeka

„Smrť sa nás netýka, pretože pokiaľ sme tu my, nie je tu smrť, a keď príde smrť, nie sme tu my.“ Epikuros

Pandémia COVID-19 nám predostrela nové situácie, ktoré končia aj stratou blízkeho človeka, smrťou. Strach zo smrti a infekčného ochorenia rozdelila ľudí na niekoľko táborov s odlišnými názormi. K zhode dochádza v momente, keď sa ochorenie, resp. úmrtie dotkne konkrétneho jedinca, jeho rodiny, resp. človeka, ktorý nám bol blízky. Ako sa s danou situáciou vyrovnať? Napriek tomu, že na túto otázku neexistuje vyčerpávajúca odpoveď, možno hovoriť o rozmere empatie, pochopenia, porozumenia a pomoci. Poskytujeme ich preto, aby čas, ktorý bude smútiacemu plynúť bez osoby, ktorá smrťou odišla, bol čo najmenej zraňujúci a aby sme mu pomohli vytvoriť priestor pre adekvátne znášanie reality.

Smrť (lat. exitus letalis - prirodzený odchod) je koncom života, je zánikom všetkých životných funkcií. Podľa odbornej literatúry je charakterizovaná rôznymi spôsobmi a predstavuje konečné vývinové štádium jedinca. Rozlišujú sa dve konkrétne podoby. Klinická smrť je definovaná ako zástava životne dôležitých funkcií organizmu, napr. dýchania a/alebo činnosti srdca. V tomto štádiu nemusí dochádzať k nezvratnému poškodeniu mozgového tkaniva. Biologická smrť je trvalé a so životom nezlučiteľné poškodenie mozgového tkaniva, následkom nedostatku kyslíka a/alebo mechanicky. Ide o konečný, nezvratný stav.

Internetové portály a rôzne zdroje poskytujú z historického hľadiska rôzne pohľady na zánik organizmu. Rímania rozlišovali medzi umieraním jednotlivca a smrťou, pričom smrť predstavovala podľa nich niečo pekné, lebo znamenala večný oddych, pokoj a stav bez náruživosti. V Mezopotámii smrť nepokladali za nič mimoriadne, bola nevyhnutným osudom ľudí. Z tela uloženého do zeme sa opäť stala hlina, z ktorej bol kedysi uhnietený prvý človek. Z mŕtveho sa oddelil dvojník, lietajúci tieň, ktorý sa odobral do sveta mŕtvych. Tibetský budhizmus smrť vníma ako predel medzi životom a bezživotím; život pozemský a zásvetný sú dve formy vyššej existencie a hranica medzi nimi je plynulá. Kresťanstvo smrť zobrazuje ako odchod z tohto sveta a následný príchod do sveta večnosti.[1]

Nech si zánik organizmu a smrť blízkeho človeka vysvetľujeme akokoľvek, nevyhneme sa zármutku, smútku, žiaľu, bolesti, ktoré nás budú sprevádzať v priebehu celého života a veľa závisí od miery, ako sa s tým dokážeme vyrovnať.  

Smútok, žiaľ, zármutok, fyzická a psychická bolesť je pomerne dlhotrvajúci stav prázdnoty, slabosti, clivoty a ľútosti, ktorý je charakterizovaný celkovým znížením psychickej aktivity a odolnosti voči aktuálne pôsobiacim vplyvom.

Smútok je sprevádzaný pocitmi bezmocnosti, opustenosti, prázdnoty, nahnevanosti, znechutenosti a ďalších negatívnych pocitov, ktoré svojou hĺbkou narúšajú existenčnú harmóniu jedinca. Uplynie individuálne značne dlhý čas, kým budú jednotlivé pocity sublimovať do miernejších rozmerov prežívania straty. Skutočný zármutok dokonca predstavuje rozmer, ktorý sa z nášho života už nikdy nestratí. Pri každej spomienke na milovanú osobu sa objaví v dostatočne intenzívnej miere, aby v nás vyvolal ľútosť, že nemôžeme s danou osobou zdieľať svoj čas, situácie, radosti i starosti. Skutočný smútok sprevádza stratu blízkeho človeka kontinuálne, postupne sa vytráca svojou intenzitou v čase, kedy sa človek snaží o fungovanie, ale už bez fyzickej prítomnosti zomrelého, ktorý mu bol blízky. Toto rozdelenie je relatívne dôležité a existujú rôzne formy jeho zvládania. Sú typy ľudí, ktorí nedokážu ďalej fungovať v prostredí, ktoré ich viaže na spomienky zomrelého a existujú ľudia, ktorí zotrvajú v danom prostredí a zdieľajú tento priestor bez predstavy, že by ho opustili. Existujú aj krajné podoby, v ktorých jedinec sa nedokáže rozlúčiť ani s vecami po zosnulom, s urnou, ktorú uchováva na určitom mieste v byte (pietnom/ nepietnom), alebo v patologickej forme sa nedokáže sa rozlúčiť ani s telom zosnulého.[2]

Verejná symbolika smútku za zosnulým

Časy sa menia, a to