Čítanie a písanie sú komunikačné zručnosti, ktoré zastávajú v našom živote významné miesto. Naučiť sa čítať a písať je cieľom 1. ročníka základnej školy, avšak už dlhší čas prevláda trend tzv. kognitívnej heterogenity. V praxi to znamená, že v triede sú konfrontovaní žiaci, ktorí čítať vedia, s tými, ktorí čítať nevedia.

Čítanie predstavuje schopnosť človeka text dekódovať (Gavora, P., 2002), čo sa podľa O. Zápotočnej (2001) realizuje zrakovou analýzou písmen. Písanie slúži podľa Ľ. Belásovej (2017) ako prostriedok dorozumievací a komunikačný, pričom ide o vyjadrovanie vlastných myšlienok.

Myslíme si, že tieto dve činnosti môžu žiaci nadobudnúť aj aplikovaním myšlienky J. Amosa Komenského „Schola ludus“ (škola hrou) a myšlienkou J. Locka „Nič nie je v rozume, čo by predtým nebolo v zmysloch.“ Myslíme si, že práve tieto dve myšlienky sú jedným z pilierov nového trendu vyučovania, tzv. zážitkovej pedagogiky. Aplikovanie týchto dvoch princípov a zároveň ich diferencovanie vzhľadom k spomínanej kognitívnej heterogenite je pre učiteľa časovo náročnejšie z hľadiska prípravy vyučovanej jednotky, avšak pre rozvoj potenciálu všetkých žiakov v triede je omnoho efektívnejšie.

Príklad z praxe v triede kognitívnej heterogenity

V súvislosti s otázkou „Ako pracovať s kognitívnou heterogenitou prvákov v oblasti čítania?“ poznamenávame, že je žiadúce žiakov rozdeliť do menších skupín. Rozdelením žiakov do menších skupín zabezpečíme lepšiu spoluprácu so žiakmi, vyššiu mieru ich aktivity a zapojenia, zároveň dokážeme lepšie trénovať a diagnostikovať čítanie.

Pred realizáciou nácviku čítania by mal učiteľ poznať kognitívne schopností žiakov v oblasti čítania a na základe tejto heterogenity vytvoriť skupiny. V súčasnosti sa čoraz častejšie ocitajú v triedach žiaci, ktorí čítať nevedia vôbec a žiaci, ktorí už čítať vedia, práve preto sa tvorbou skupín zabezpečí rozvoj každého žiaka v triede. Skupiny, ktoré sa vytvoria n