Individuálne (domáce) vzdelávanie v posledných rokoch vzbudzuje záujem v odbornej aj laickej verejnosti. Severini, Kožuchová a Brezovská (2021) konštatujú, že takéto rozhodnutie rodičov vyplýva z ich presvedčenia, že škola nenapĺňa potreby ich dieťaťa, že učiteľ sa ani pri najlepšej snahe nedokáže venovať každému žiakovi individuálne. Zástancovia vidia výhodu aj v tom, že dokáže rešpektovať, čo ich dieťa ovláda a vedia, ktorej učebnej látke treba venovať väčšiu pozornosť.

Časť laickej verejnosti sa na domáce vzdelávanie pozerá skepticky. Podľa nich škola (aj materská škola) učí deti spolupráci, vzájomnej komunikácii v skupine, prirodzenému súpereniu, rozvíja túžbu po sebazdokonaľovaní. Podľa Richterovej (2016) táto skupina si nevie celkom dobre predstaviť, kde a za akých podmienok sa tieto deti dokážu socializovať, ako si vytvárajú priateľstvá a ako fungujú v spoločnosti rovesníkov. Martin-Chang (2011) tvrdí, že individuálne vzdelávanie je plnohodnotným vzdelávaním, dokonca v niektorých ohľadoch je lepšou alternatívou vzdelávania. Ako dôvody uvádza socio-emočnú klímu výučby, účinnosť komunikácie, neprítomnosť stresu, neprítomnosť porovnávania svojich výkonov a pod. Holt (2018) vidí výhodu v tom, žiakom je umožnené vlastné objavovanie a skúmanie, premýšľanie nad tým, čo sa chcú naučiť a čo potrebujú vedieť. Papuga (2020) dodáva, že u mnohých rodičov je dôvodom domáceho vzdelávania ich detí nesúhlas so súčasným školským systémom.

Diskusiu o domácom vzdelávaní sumarizujú oponenti domáceho vzdelávania Pupala a Kaščák (2011). Podľa nich sa domáceho vzdelávania najviac chytajú premotivovaní rodičia, ktorí nemajú na vzdelávanie dostatočné odborné vzdelanie a nedokážu obsah dieťaťu dostatočne priblížiť. Napriek tomu, že mnohí rodičia sa domnievajú, že dokážu kurikulum materskej školy priblížiť dieťaťu bez problémov, v praxi sa často stretávame s nepripravenosťou detí na školské vzdelávanie.

Podľa Ludrovanovej (2022) má domáce vzdelávanie stúpajúcu tendenciu. Hlavným dôvodom voľby rodičov pre tento tip vzdelávania je podľa Kosteleckej (2020) nedôvera vo verejné školstvo, a to už od predprimárneho stupňa vzdelávania. Ďalším dôvodom je predchádzanie šikanovaniu. Rodičia tak preberajú zodpovednosť za vzdelávanie svojich detí v domácom prostredí, a to počnúc povinným predprimárnym vzdelávaním.

Vymedzenie pojmu individuálne vzdelávanie

Pojem individuálne alebo domáce vzdelávanie je charakterizované ako vzdelávanie školopovinných žiakov, ktoré je realizované v domácom prostredí, teda bez pravidelného dochádzania dieťaťa do materskej školy (Průcha, Wallterová a Mareš, 2008; Kolář, 2012; Kostelecká, 2020). Kolář (2012) dopĺňa, že sa jedná o osobitný spôsob plnenia školskej dochádzky. Průcha, Walterová a Mareš (2013) uvádzajú aj zaužívané anglické ekvivalenty, a to pojmy „home schooling“ a „home education“. Podľa Ludrovanovej (2023) sa jedná o alternatívnu formu vzdelávania, pri ktorej dieťa nechodí denne do klasickej materskej školy, ale v domácom prostredí je vyučované rodičom, resp. učiteľom, ktorý je pre tento účel delegovaný rodičom. Môže byť vzdelávané aj v škole, ktorá nie je zaradená do siete škôl v Slovenskej republike. Týka sa to najmä alternatívnych škôl. Hána a Kostelecká (2019) pripomínajú, že napriek tomu, že pojem individuálne vzdelávanie evokuje, že tento druh vzdelávania prebieha iba v domácom prostredí, individuálne vzdelávanie môže prebiehať kdekoľvek, napr. v priestoroch, ktoré sú pôvodne vytvorené pre iný účel (knižnice, galérie, múzeá, príroda, resp. v školách, ktoré nie sú zaradené do siete škôl).

Pojem individuálne vzdelávanie je špecifikovaný v § 23 až § 25 zákona č. 245/ 2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 245/2008 Z. z.“). V laickej verejnosti je zaužívaný pojem domáce vzdelávanie. Rozdiel medzi uvedenými pojmami je podľa Severini Kožuchovej a Brezovskej (2021) v tom, že zatiaľ čo individuálne vzdelávanie je odborný a právny termín, termín „domáce vzdelávanie“ je rozšírený skôr v laickej verejnosti. Kaščák (2006) uvádza, že koncepcia individuálneho vzdelávania počíta s tým, že rodina bude plniť úlohy školy bezproblémovo. Berie do úvahy nielen vzdelávaciu funkciu školy, ale aj jej socializačnú funkciu. Kostelecká (2020) súhlasí, že individuálne vzdelávanie je individualizačná stratégia vzdelávania. V tejto súvislosti ale pripomína, že dôvody k individualizácii a úspech dieťaťa v domácom vzdelávaní je meraný kritériami, ako sú chuť k učeniu, porozumenie, schopnosť prepojenia teoretických vedomostí s praktickým životom a pod.

Individuálne vzdelávanie z pohľadu legislatívy

Na Slovensku je uzákonená povinná školská dochádzka. Individuálne vzdelávanie je podľa zákona č. 245/2008 Z. z. alternatívnou formou vzdelávania a formou o