Kognitívna zaujatosť

Čo rozrušuje našu myseľ, nie sú udalosti, ale naše úsudky o týchto udalostiach. Epiktetos, 55 – 135, in Ruisel, I., 2015, s. 210

Človek prijíma, spracováva a určitým spôsobom aj interpretuje informácie. Interpretovanie informácií závisí od jeho myslenia. I. Ruisel (2015) konštatuje, že človek si prostredníctvom myslenia vnútorne reprezentuje realitu, pamätá si získané informácie, kriticky a tvorivo myslí a komunikuje s inými ľuďmi, tvorivo organizuje mentálne aktivity a kognitívne ich reguluje. Významnou schopnosťou jednotlivca je generovanie informácií. Myslenie tradične sumarizuje percepčné javy, pozornosť, inteligenciu, krátkodobú i dlhodobú pamäť, abstraktné i tvorivé procesy, múdrosť, jazykové kompetencie, spracovanie informácií a iné mentálne premenné.

Obrazy reality sa vo vedomí neobjavujú automaticky, ale ľudia si ich aktívne konštruujú a regulujú.

Vnútornú reguláciu aktivujú kognitívne štruktúry[1], ktoré sú niekedy označované ako reprezentácie, dynamické schémy a konštrukty. Sú to systémy informácií o vonkajšom svete, vlastnej osobe, ktoré sú zakódované v pamäti a regulujú činnosť človeka. Vnútornú reguláciu významne ovplyvňujú aj také sociálno-kognitívne aktivity, ktoré sa podieľajú na prežívaní kognitívnych procesov. Ani renomovaný odborník nedokáže zvládnuť všetky požiadavky na detailné poznatky týkajúce sa odboru, pre ktorý je plne kompetentný. O to menšie predpoklady má nedostatočne informovaný laik na plné pochopenie podstaty zložitých sociálno-ekonomických udalostí a javov. Pochopiteľne, že presná interpretácia určitého sociálneho javu je zložitá a vyžaduje značné mentálne kompetencie. Preto sa prejavuje určitá prirodzená tendencia k zjednodušeniu kognitívneho obrazu vnímanej reality. Jednotlivec nemá vždy k dispozícii dostatok poznatkov, aby získal ucelený obraz o určitej realite. Chýbajúce informácie často dopĺňa z mimokognitívnych zdrojov prostredníctvom takých mentálnych procesov, ako sú predstavivosť, intuícia, serendipita (t. j. šťastná náhoda, príjemné prekvapenie, neočakávaný objav), fantázia a podobne.Často sa operuje s nedostatočnými a skreslenými informáciami, ktoré sú o určitých sociálnych alebo historických javoch k dispozícii.

Ľudské prežívanie pri obmedzenej kapacite kognitívneho systému nemôže dosiahnuť absolútne poznanie najmä kvôli limitom v reprezentácii tohto systému (Ruisel, I., 2015).

Koncept kognitívnej zaujatosti bol prvýkrát predstavený výskumníkmi A. Tverskym a laureátom Nobelovej ceny D. Kahnemanom (1972). Podľa nich sa ľudia pri usudzovaní neriadia racionálnymi argumentmi a presnými pravidlami, ale skôr heuristikami. I. Ruisel (2014) to popisuje ako zjednodušené pravidlá usudzovania, umožňujúce rýchle formulovanie úsudkov, ktoré sú často sprevádzané subjektívnym presvedčením o ich správnosti. Preto sa do popredia záujmu posunuli najmä heuristiky reprezentatívnosti a dostupnosti.

Kognitívna zaujatosť je systematická chyba v myslení, ku ktorej dochádza, keď ľudia spracúvajú a interpretujú informácie vo svete okolo nich a ovplyvňujú rozhodnutia a úsudky, ktoré robia. Ľudský mozog je výkonný, no podlieha obmedzeniam. 

Kognitívne predsudky sú často výsledkom snahy mozgu zjednodušiť spracovanie informácií. Predsudky často fungujú ako orientačné pravidlá, ktoré pomáhajú pochopiť svet a dosiahnuť rozhodnutia relatívnou rýchlosťou. Niektoré z týchto predsudkov súvisia s pamäťou. Spôsob, akým si pamätáme udalosť, môže byť z viacerých dôvodov neobjektívny, a to môže viesť k neobjektívnemu mysleniu a rozhodovaniu. Ďalšie kognitívne predsudky môžu súvisieť s problémami s pozornosťou. Keďže pozornosť je obmedzený zdroj, ľudia musia byť selektívni v tom, čomu vo svete okolo seba venujú pozornosť.

Ľudia si niekedy zamieňajú kognitívne predsudky s logickými omylmi, ale nie je to totožné. Logický omyl pramení z chyby v logickom argumente (Kosturková, M., Ferencová, J., 2019), zatiaľ čo kognitívna zaujatosť je zakorenená v chybách spracovania myšlienok, ktoré často vznikajú z problémov s pamäťou, pozornosťou, pripisovaním a inými mentálnymi chybami (Ruisel, I., 2015).

Najčastejšie kognitívne predsudky

Naše rozhodnutia sú neustále ovplyvňované kognitívnou zaujatosťou. Obraz o svete sa odchyľuje (alebo môže odchyľovať) od skutočnej reality. Vytvorili sme si kognitívne predsudky, ktoré nám pomáhajú rozhodovať sa rýchlo, automaticky a úplne nevedome. Tieto skratky nám môžu spôsobiť problémy vtedy, keď čelíme novým situáciám alebo zložitým problémom.

Spoločnosť PROP (2022) sumarizovala 58 kognitívnych predsudkov. Z nich vyberáme:

• Pygmalion efekt – človek sa začne správať spôsobom, ktorý od neho očakávajú druhí.
• Afektívna heuristika – spôsob, ako sa cítime, ovplyvňuje našu interpretáciu sveta.
• Efekt ukotvenia – ľudia lipnú na prvej informácii, s ktorou prídu do kontaktu.
• Predsudok utvrdzovania – tendencia počúvať tie informácie, ktoré potvrdzujú nami vopred urobený úsudok.
• Vagónový efekt – silná forma skupinového myslenia – pravdepodobnosť, že osoba príjme presvedčenie vzrastá s počtom ľudí inklinujúcich k tomu istému presvedčeniu.
• Predsudok slepých škvŕn – neschopnosť rozoznať vlastné kognitívne predsudky je predsudok sám osebe.
• Predsudok podpory voľby – tendencia mať dobrý pocit z vlastnej voľby, aj keď vieme, že má chyby.
• Predsudok sebazhodnocovania – zdieľanie svojich úspechov viac než svojich zlyhaní, to vedie k falošnému vnímaniu reality a neschopnosti presne posudzovať situácie.
• Prispôsobenie sa – tendencia ľudí prispôsobiť sa druhým, čo môže viesť k robeniu absurdných vecí.
• Prekliatie poznaním – lepšie informovaní ľudia nemôžu pochopiť obyčajného človeka.
• Efekt návnady – v marketingu – preferencia medzi dvomi voľbami po predstavení tretej voľby (napr. ponúkneme dve fľaše sódy a ľudia si môžu vybrať tú menšiu; ale ak ponúkneme tretiu ešte väčšiu, ľudia si najpravdepodobnejšie vyberú strednú možnosť).
• Denominačný efekt – ľudia sú menej náchylní na minutie veľkých bankoviek než ich ekvivalentnú hodnotu v malých bankovkách alebo minciach.
• Základná atribučná chyba – pripisovanie správania osoby vnútornej kvalite jej identity skôr než situácii, v ktorej sa nachádza (napr. keď si niekto narazí prst a je nahnevaný, vyhodnotíme to tak, že človek je zlostný).
• Dunning-Krugerov efekt – ľudia veria, že sú múdrejší a schopnejší, než v skutočnosti sú.
• Reaktancia – túžba robiť opak toho, čo od nás niekto chce, aby sme si dokázali našu slobodnú voľbu.
• Predsudok nadbytočných informácií – tendencia hľadať viac informácií, aj keď to nevplýva na samotné konanie (nie je vždy účinné mať viac informácií).

Ako zvládnuť vlastné kognitívne predsudky?

Eliminovať kognitívne zaujatosti a zaujaté myslenie by sme mali z viacerých dôvodov. Predsudky deformujú kritické a morálne myslenie, môžu spôsobiť, že si budeme o druhých robiť nepresné úsudky a môžu poškodiť naše vzťahy. Kognitívny tréning môže pomôcť minimalizovať tieto neresti v myslení.

Najdôležitejšie je sústrediť aktivity na:

• povedomie o existencii predsudkov – uznať, že existujú,
• uvedomenie si zaujatosti – zvážiť, ako môžu zaujatosti ovplyvniť naše myslenie, napr. prílišnú sebadôveru, vlastný záujem,
• analýza minulých udalostí – kritickejšie vnímať situácie, v ktorých sme robili/mohli urobiť chyby, neignorovať dôležité informácie, dôslednejšie skúmať situácie a pod.,
• prirodzená zvedavosť – veľa sa pýtať.

Odporúčania Dávida Kahnemana – nositeľa Nobelovej ceny

Vedci A. Tversky a D. Kahneman v roku 1969 na Katedre psychológie Hebrejskej univerzity v Jeruzaleme dospeli k názoru, že naše vlastné intuície ani zďaleka nie sú dokonalé. Naše subjektívne úsudky sú skreslené, príliš chceme veriť zisteniam výskumov založených na nedostatočných dôkazoch a máme sklon zhromaždiť príliš málo pozorovaní v našom vlastnom výskume (Kahneman, D., 2019, s. 13). Obaja vedci sa začali zaoberať otázkou, či podobným skresleniam podliehajú aj ostatní kolegovia/vedci. Autori dospeli k záveru, že heuristika úsudku je celkom užitočná, ale niekedy vedie k závažným a systematickým chybám.

D. Kahneman (2019) predstavil dva systémy nášho myslenia:

• Systém 1 – pracuje automaticky a rýchlo, len s malým alebo žiadnym úsilím a bez zmyslu pre cielenú kontrolu.
• Systém 2 – prideľuje pozornosť cieleným duševným činnostiam, ktoré si to vyžadujú vrátane zložitých myšlienkových operácií. Často je spojená so subjektívnym zážitkom vplyvu, výberu a sústredenia.

Automatické operácie Systému 1 vytvárajú prekvapivo zložité vzorce predstáv, ale len pomalší Systém 2 môže konštruovať myšlienky v usporiadaných sériách krokov. Systém 2 preberá kontrolu a ovládne voľnobežné impulzy a asociácie Systému 1.

Príklad: Müller-Lyerová ilúzia:

Obr. 1: Príklad Müller-Lyerovej ilúzie[2]

Jednou z úloh Systému 2 je prekonať impulzy Systému 1. Systém 2 ma na starosti sebakontrolu. Sebakontrola je jedným z podstatných regulátorov kritického a morálneho mysliteľa. D. Kahneman (2019) konštatuje, že Systém 1 pracuje automaticky, a nie je možné ho vedome vypnúť, chybám intuitívneho myslenia možno len ťažko predchádzať. Skresleniu sa nedá vždy predísť, pretože Systém 2 nemusí mať o chybe ani poňatia. Aj vtedy, keď sú k dispozícii náznaky možných chýb, možno im predísť len zvýšeným sledovaním a namáhavým úsilím Systému 2.

V bežnom živote neustála ostražitosť nemusí byť dobrá a rozhodne nie je praktická. Ustavičné spochybňovanie vlastného myslenia by bolo neskutočne zdĺhavé a Systém 2 je príliš pomalý a neefektívny na to, aby pri rutinných rozhodnutiach nahradil Systém 1. Môžeme prijať kompromis: naučiť sa rozpoznávať situácie, v ktorých sú chyby pravdepodobné a snažiť sa vyhnúť zásadným chybám, keď ide o veľa. Paradoxom však je, že jednoduchšie rozpoznávame chyby druhých ako svoje vlastné.