Štruktúra intelektu v edukácii

Kognitívne štruktúry podľa I. Ruisela a A. Prokopčákovej (2010) sú zdrojom informácií nielen o prostredí, ale aj o vlastnom „ja“ alebo činnostiach, ktoré umožňujú dosahovať vytýčené ciele. Vďaka ním sa človek orientuje vo vonkajšom svete. Bez týchto skúseností by nechápal svoje reálne postavenie ani potencie a nedokázal by aktívne konať v reálnom prostredí. Obsah informácií zakódovaných v kognitívnych štruktúrach býva rôznorodý.

Obvykle má štyri časti. Podľa nich jednotlivec disponuje:

1. Informáciami o prirodzenom prostredí ako aj o situáciách, organizmoch i vzťahoch medzi nimi. Súčasný človek spravidla pozná elementárne fyzikálne zákony i zásady evolúcie živých organizmov.
2. Poznatkami o kultúre, ktorá je duchovným i materiálnym produktom predchádzajúcich generácií. Obsah vedomia priemerného človeka tvoria viac alebo menej usporiadané informácie o umení, zvykoch, mýtoch i metafyzických problémoch.
3. Poznatkami o sociálnom svete, o správaní ľudí i skupín, o medziľudských vzťahoch (pozitívnych i negatívnych).
4. Informáciami formujúcimi poznanie seba alebo štruktúry „ja“. Uvádza inferencie o svojom charaktere, morálke, inteligencii i fyzických limitoch (Kozielecky, J., in Ruisel, I. a Prokopčáková, A., 2010, s. 14).

Významný vplyv na poznávanie má diferenciácia poznatkov prostredníctvom dvoch foriem:

1. Deklaratívne – poznatky typu „viem, že...“ poskytujú údaje o faktoch. Často obsahujú aj skreslené, mystické alebo vymyslené informácie. Napr. mnoho ľudí si myslí, že „iba ja mám pravdu...“ a neberú ohľad na komunikačného partnera, ktorý má tiež dobré dôvody na iný názor.
2. Procedurálne (operatívne) – poznatky typu „viem, ako...“ stanovujú sieť údajov o metódach, stratégiách, programoch činností, niekedy označované ako kognitívne zručnosti, ktoré umožňujú dosahovať vytýčené ciele (Ruisel, I. a Prokopčáková, A., 2010).

Systém kognitívnych štruktúr ako centrálny sklad dlhodobej pamäte jednotlivca možno charakterizovať nielen podľa obsahu, ale aj podľa formálnych vlastností. Intelektuálne procesy vo veľkej miere závisia od formálnej organizácie týchto štruktúr.

Kognitívne štruktúry charakterizuje určitá zložitosť. Dôležitým kritériom zložitosti systému kognitívnych štruktúr je okruh poznatkov, ktoré obsahuje. Čím viac jedinec pozná okolitý svet, tým lepšie rozumie možnostiam aj ašpiráciám, tým má bohatšie procedurálne poznatky o reálnych programoch dosahovania hodnôt, tým zložitejší je jeho systém kognitívnych štruktúr, a tým výraznejšie rozvíja svoju osobnosť.

Príklad: Učiteľ, ktorý svojich žiakov pozná pomerne povrchne, hodnotí ich iba podľa škály „schopný – neschopný“; zatiaľ čo jeho pozornejší kolega berie do úvahy ďalšie a rôzne kritériá.

ABSTRAKTNOSŤ A KONKRÉTNOSŤ KOGNITÍVNYCHŠTRUKTÚR – Človek s prevládajúcimi abstraktnými štruktúrami je schopný vytvoriť systém s narastajúcim stupňom všeobecnosti, čiže hierarchický. Abstraktnejšie štruktúry obohacujú orientáciu jedinca, robia ho nezávislým od vonkajšieho riadenia.

OTVORENOSŤ A UZAVRETOSŤ – pôsobením uzavretosti človek nemení svoje presvedčenia a názory ani pod vplyvom nových informácií. Nedostatočnosť modifikácie svojich poznatkov pod vplyvom nových faktov má za následok množstvo chýb – napr. aj vo výchove, v škole a pod. Otvorený pohľad na