Odborná a osobnostná pripravenosť uchádzačov o zamestnanie (2.)

Inteligenčné vlastnosti ako faktor pracovnej úspešnosti

Už v minulosti si ľudia uvedomovali, že miera inteligencie je u každého iná. V 19. storočí sa objavili prvé pokusy merania inteligencie meraním reakčných časov. V roku 1905 francúzsky psychológ Alfred Binet spolu so spolupracovníkom Theodorom Simonom vypracovali stupnicu, aby oddelili menej schopné deti od lepších. Stupnica sa stala základom rozvoja inteligenčných a psychodiagnostických testov. Zmenu Binet-Simonovej stupnice publikoval v roku 1916 americký psychológ Lewis Madison Terman, ktorý podal návrh, že individuálna inteligenčná úroveň bude meraná ako inteligenčný kvocient (IQ).

Inteligenčný kvocient vyjadruje úroveň inteligenčných schopností. Termín zaviedol nemecký psychológ Wiliam Stern. Profesor Standfordskej univerzity Lewis Madison Terman zaviedol štandardizované delenie inteligencie do stupňov IQ, ktoré sa používa dodnes. Zobrazuje pomer mentálneho veku (rozumovej úrovne človeka) a fyzického (chronologického) veku.

K inteligenčným vlastnostiam patrí myslenie, vnímanie, intuícia, pamäť. Myslenie završuje poznávací proces u človeka. Sú preň typické dve charakteristiky – proces sprostredkovaného a zovšeobecneného spôsobu poznávania. Vďaka myšlienkovým operáciám je zovšeobecneným poznaním. Dokáže nájsť podstatné vlastnosti a vzťahy medzi nimi, ktoré sú vyjadriteľné v pojmoch. Je závislé na bezprostrednej realite, pretože pracuje so znakmi a symbolmi.

Myslenie

Po prihliadnutí na rôzne aspekty možno myslenie rozčleniť na niekoľko druhov:

• Konkrétne (názorné) myslenie – spočíva v zmysluplnej manipulácií s predmetmi, vnemami, ich predstavami. Uskutočňuje sa vo forme podriadenia konkrétnej situácie všeobecnej schéme. Ide o chápanie vzťahov medzi predmetmi, ktoré sú dané vo vnemovom poli mysliaceho.
• Abstraktné (pojmové) myslenie – uskutočňuje sa na úrovni pojmov či konceptov, ktoré sa reprezentujú obyčajne vo verbálnej podobe a sú produktom vyšších foriem zovšeobecňovania a abstrakcie. Odrážajú podstatné vlastnosti predmetov a javov.
• Reaktívne myslenie – bezprostredne nadväzuje na nejaký podnet z vonkajšieho prostredia. Vsúva sa medzi vnem a motorickú reakciu naň. Vnem ako podnet myslenia môže byť aj veľmi zložitý a komplexný.
• Spontánne myslenie – je podmienené a regulované z vnútra organizmu, napr. pod vplyvom biologických alebo iných potrieb.
• Nezámerné myslenie – dochádza k nemu spon­tánne, bez jasnej tendencie myslieť a zamerať sa na nejaký cieľ. Myšlienky sa vynárajú bez toho, aby sa mysliaci o to snažil.
• Zámerné myslenie – ide o vôľou navodené a us­merňované myslenie s tendenčným vyvolávaním istého reťazca asociácií a ich usmerňovaním k určitému cieľu.
• Intuitívne myslenie – jednotlivé etapy súvislého myslenia sa dostávajú pod prah vedomia, takže k novým poznatkom dochádza pomocou ťažko rekonštruovateľných sledov asociácií.
• Tvorivé myslenie – charakterizuje vysoký stupeň inšpirácie, netradičných prístupov k problémom, citlivé spájanie jednotlivých javov a situácií spojených so schopnosťou uvádzať ich do nových súvislostí a vzťahov. Tvorivé myslenie potláča rutinu a návykové pracovné stereotypy v myslení.
• Diskurzívne myslenie – typ myslenia, ktoré postupuje vo forme vyhraneného logicky usmerňovaného výberu reťazcov asociácií, tvorení súdov alebo úsudkov.
• Konvergentné myslenie – vedie k jedinej správnej odpovedi, k spoznaniu najlepšej z rozličných možných odpovedí.
• Divergentné myslenie – ide o m