Výskyt šikanovania u žiakov základných a stredných škôl

O šikanovaní pojednáva základný dokument v školskom prostredí vydaný MŠ SR: Metodické usmernenie č. 7/2006-R z 26. marca 2006 k prevencií a riešeniu šikanovania žiakov v školách a školských zariadeniach. Podľa tohto usmernenia pod šikanovaním rozumieme akékoľvek správanie žiaka alebo žiakov, ktorých zámerom je ublíženie inému žiakovi alebo žiakom, prípadne ich ohrozenie alebo zastrašovanie. Ide o cielené a opakované použitie násilia voči takému žiakovi, alebo skupine žiakov, ktorý sa z najrôznejších dôvodov nevedia, alebo nemôžu brániť. Všeobecne však možno povedať, že ide o systematické zneužívanie moci.

Šikanovanie je úmyselná snaha získať psychologickú, alebo spoločenskú a materiálnu výhodu nad inými jedincami prostredníctvom ubližovania, hrozieb, výsmechu a zastrašovania (Fontana, D., 1997). Tento jav prebieha ako v prostredí školy, tak aj mimo nej a postihuje deti rôzneho veku, od počiatku až po koniec školskej dochádzky.

Pojem „šikanovanie“ je často spájané so slovom „bullying“ – z anglického termínu a slúži pre označenie šikanovania medzi žiakmi navzájom (Kyriacou, Ch., 2005). Tento sociálno-patologický jav je nebezpečná choroba v spoločnosti, ktorého dôsledkom je poškodzovanie zdravia jednotlivca, skupiny, vrátane rodiny a spoločnosti vôbec. Môžeme ho opísať aj ako ponižovanie dôstojnosti človeka.

So šikanovaním veľmi úzko súvisí prejav agresívneho správania teda agresivity. K tomu, aby mohlo dôjsť k šikanovaniu treba, aby boli prítomní protagonisti šikanovania, ktorí sú šikanujúci agresori a ich obete. Agresorom označujeme toho, kto šikanuje, často týra alebo obťažuje fyzicky alebo slovne. V obidvoch prípadoch sa jeden aj druhý vyznačujú určitými charakteristickými vlastnosťami.

Agresorom šikanovania býva jedinec, ktorý chce byť dominantný, presadzovať sa, s tendenciou ovládať iných. Môže to byť jedinec, ktorý je telesne veľmi zdatný a silný, s vysokou inteligenciou, ktorá mu pomáha vymýšľať rafinované formy násilia a agresie a zároveň mu vynahrádza fyzické sily, pokiaľ mu to chýba. Agresori – iniciátori sú vždy tí „silní“ aspoň v danej skupinovej konštelácií. To znamená , že to sú žiaci, ktorí dokážu svoj strach skrývať (aj pred sebou) a zneužívajú strach iných. Osobnostná výbava im automaticky umožňuje pri telesnej a psychickej záťaži reagovať „silne“. Tvárou v tvár konfliktom dokážu potláčať neistotu. Vždy sa u nich dá zaregistrovať nápadná, aj keď nereflektovaná krutosť – teda skvelý pocit z utrpenia a poníženia šikanovanej obete – a silná túžba po moci. Tieto dva motívy – krutosť a túžba pomoci – sa považujú za hlavný hnací motor konania agresorov. Zvláštnym typom agresora je donášač agresora, ktorý nie je iniciatívny pri napadnutí obete, ale pripojí sa z konformity – neraz aj zo strachu, aby nebol sám obeťou šikanovania.

Z praktického diagnosticko-nápravného hľadiska bol zaznamenaný výskyt troch typov agresorov – iniciátorov šikanovania (Kolář, M., 2001):

Prvý typ – primitívny, hrubý impulzívny, s problémovým správaním – narušený vzťah k autorite.

•   Forma šikanovania – šikanuje masívne, tvrdo a neľútostne, vyžaduje absolútnu poslušnosť, šikanovanie používa cielene k zastrašovaniu ostatných.
•   Špecifiká rodinnej výchovy – častý výskyt agresivity a brutality v rodine.

Druhý typ – veľmi slušný, kultivovaný, úzkostný niekedy aj so sadistickými tendenciami v sexuálnom zmysle.

•   Forma šikanovania – násilie a mučenie je cielené a rafinované, prevádza sa skôr v ukryte bez prítomnosti svedkov.
•   Špecifiká rodinnej výchovy – časté uplatňovanie dôsledného a náročného prístupu niekedy až „vojenského“ a bez lásky.