Význam portfólia žiaka pri vnímaní cieľov vzdelávania

Jedným z najzávažnejších nedostatkov tradičného vzdelávacieho systému je skutočnosť, že ciele vzdelávania sú zadávané a určované vonkajšími faktormi, okolnosťami, ba dokonca municipalnými všeobecnými podmienkami. Zadávateľmi však nie sú tí, ktorí získavajú vzdelanie a vystupujú ako hlavný spotrebiteľ ponúkaných vzdelávacích služieb. Na vzdelávacom trhu vzniká paradoxná situácia, v ktorej sa ciele spotrebiteľovi (žiakovi, rodičovi) určujú zvonka. V tomto smere spotrebiteľ prakticky nedisponuje žiadnymi reálnymi právami, ani efektívnym jednoduchým nástrojom, za pomoci ktorého by mohol samostatne, vedome a na vlastnú zodpovednosť určovať svoje vzdelávacie ciele, fixovať ich, formalizovať a privádzať k oprávneným poskytovateľom vzdelávacích služieb.

Trh práce začína tvrdšie hodnotiť vzdelávacie výsledky nielen podľa formálnych znakov zodpovedajúcich dokladu (certifikátu, diplomu, potvrdeniu o zvyšovaní kvalifikácie a pod.), ale aj podľa reálnych návykov, schopnosti, dokonalejších profesionálnych skúseností, sformovaných kompetencií, ktoré treba demonštrovať hneď po nástupe do práce alebo v ďalšom profesionálnom vzdelávaní.

Prudko sa meniaca ekonomická skutočnosť nedáva čas na „profesionálnu dobromyseľnosť“. Všetko je pod silným tlakom tvrdej finančnej účelnosti alebo pod nevyhnutnosťou stať sa konkurencieschopným.

Zvlášť intenzívne vyvstáva otázka o zrevidovaní efektívnosti pedagogických technológií, hlavne z pohľadu existencie prvkov orientujúcich učiacich sa na samostatné vytýčenie cieľov vzdelávania. To by sa malo stať organickou súčasťou  prípravy a vzdelávania dospievajúcej generácie, úspešne pracujúcich, ale aj tých, ktorých v blízkej budúcnosti čaká zvyšovanie kvalifikácie alebo profesionálna rekvalifikácia.

Jednou z hlavných úloh, ktoré stoja pred systémom vzdelávania, je orientácia na prípravu človeka, ktorý si samostatne vyberá individuálnu trajektóriu rozvoja v súlade so svojimi schopnosťami, možnosťami, človeka zodpovedne prijímajúceho rozhodnutia a zároveň efektívne a rozumne pôsobiaceho v súčasne meniacom sa svete.

Školská reforma má vytvoriť lepšie a dynamickejšie podmienky pre celkovú činnosť škôl, ale aj zabezpečiť priaznivé podmienky pre výchovu a vzdelávanie ako celospoločenskej potreby a trvalo existujúceho javu.

V priebehu špeciálne uskutočnených bádaní vedci zistili, že jednou z príčin zaostávania študentov a žiakov v učení je slabo rozvinutá schopnosť určiť vzdelávacie ciele a kriticky hodnotiť výsledky svojej vzdelávacej činnosti.

„Vo výučbe je žiak často hodnotený len zo strany učiteľa, bez vytvárania príležitostí pre vlastné sebahodnotenie. Vonkajšie hodnotenie žiaka len zo strany učiteľa vytvára priestor na to, že žiak stráca kontakt s potenciálnou múdrosťou svojho vlastného ja, svojho ega. Stráca sebadôveru a neučí sa hodnotiť. Keď je toto vonkajšie hodnotenie navyše spojené s direktívnym a prevažne negatívnym hodnotením, potom devalvuje hodnotu osobnosti žiaka a najmä jeho motiváciu. Preto učiteľ má viesť žiakov k sebahodnoteniu a hodnoteniu iných. Ťažisko hodnotenia zvonka sa má preniesť na žiaka samotného“ (Blaško, 2012).

V tradičnej pedagogike sa preferovalo, že akékoľvek hodnotenie v škole bolo prenechané vonkajšiemu hodnoteniu učiteľa. V takýchto podmienkach sa žiak nenaučil hodnotiť iných alebo seba samého, čo následne malo nepriaznivé dôsledky pre jeho celoživotné správanie. V minulosti sa automaticky predpokladalo, že žiaci interiorizujú hodnoty prednášané a prezentované učiteľmi ako hodnotové imperatívy,