Filozofovanie a film na vyučovaní - film Nordwand

„Nordwand“ - film, ktorý bol natočený podľa skutočných udalostí z roku 1936, ich otvára hneď niekoľko, napr. konečnosť života, životná láska, psychická a fyzická bolesť (utrpenie), autenticita tu-bytia, zmysel života a životný štýl. Metóda diskusie po vzhliadnutí filmu prepája umenie a filozofiu. 

Dobrovoľne podstupované utrpenie a jeho význam v živote človeka

„Po 27 hodinách boja, sme dobyli vrchol a potriasli si mlčky rukou. Bol to tvrdý, k smrti vyčerpávajúci boj. Len ten, kto bol tak blízko smrti, porozumie tomu, ako je život vzácny.“ (z filmu „Nordwand“)

Otvorenie témy

„Dve hodiny ráno, konečne po daždi, chladno, ale bezvetrie. Nad horou je opar, zopár priesvitných oblakov, ale prevažne jasno. Bežne ľudia o tejto hodine spia v teplých posteliach, však lezci už nie. Skrehnuté telo vytiahnu zo spacákov, pohľadom skúmajúc oblohu vdýchnu ostrý vzduch a rozhodnú. Útok je zahájený. Na raňajky nie je čas, cesta bude dlhá, raňajkovať sa bude v stene v rámci oddychu. Pevne stiahnuť šnúrky na topánkach a zbaliť to najnutnejšie. Záťaž nesmie byť veľká, aby nesťažovala výstup. Mesiac v splne osvetľuje prvé metre, avšak stenu nie, tá je v tieni. Dve ľudské siluety, zviazané lanom, sa mihajú na snehových poliach. Ticho je krájané kamennou ozvenou a občasným cinknutím železa. Dýcha sa rýchlo a hlasno, svah je strmý, terén drobivý. Stena je čierna, studená a ešte vlhká po včerajšom daždi, páchne sírou, smrdí ako diabol."(z filmu „Nordwand“)

Eiger, vrchol vo Švajčiarsku so svojou „stenou smrti“. Tá je jednu chvíľu slnečná a suchá, vzápätí v snehovej búrke. V roku 1936 pred letnou olympiádou nemeckými krajinami preletela nacionalistická výzva, čoby spoločenská objednávka – prvovýstup severnou stenou, aby bol „vyriešený posledný problém Álp“. Išlo o športový výkon a víťaz mal byť oslavovaný ako olympijský víťaz.

O čo ide horolezcovi?

Prečo sa dobrovoľne vrhá do nebezpečenstva? Prečo volí ťažšiu cestu? Musí? Chce? Nakoľko si uvedomuje, že riskuje? Čo mu to dáva? A čo berie?

„Keď stojíš na úpätí hory a pozrieš sa hore, sám seba sa opýtaš: Ako tam môže niekto vyliezť? Prečo by po tom niekto túžil? Ale o niekoľko hodín neskôr, keď si na vrchole tej hory, dívaš sa dole, na všetko zabudneš ... Až na jednu osobu, ktorej si sľúbil, že sa vrátiš.“ (z filmu „Nordwand“)

Lezenie zväzuje a oslobodzuje súčasne. Pred človeka stavia prekážku, ktorá ho limituje a obmedzuje, avšak ak ju prekoná, tak cíti oslobodenie. Lezec je v bezprostrednom kontakte s prírodnými živlami, doslova mu vliezajú pod kožu, zaliezajú za nechty. Ticho hory sa dá krájať, avšak len pokým nepríde vietor. Vietor v stene tak reve, akoby sa na človeka rútil vlak. Lezec postupuje nezaisteným, novým priestorom. Je prvolezcom, on „prešľapáva cestu“, preto sa musí vedieť správne rozhodnúť: kam dať nohy, kam dať ruky. Vyjadrenie „na vrchole na všetko zabudne“ poukazuje na dokonalú katarziu. Tá ho napĺňa duševnou harmóniou, spokojnosťou a mierom. Prostredníctvom hraničnej situácie sa ho súčasne zmocňuje istá bázeň, okamih mu poskytuje osobný a priamy kontakt s bytím.

Lezec a utrpenie