Keď žiak použije filozofický výrok

V období postmoderny dôveru stratili viaceré niekdajšie autoritatívne inštitúcie, svet sa globalizuje a legitímnymi sa stali rôzne cesty a formy poznania, následne sa často navzájom konfrontujú aj protichodné, avšak oprávnené poznatky a názory. Aj to je dôsledok globalizačného procesu. Ľudí to zneisťuje, ten náhly nával najrôznorodejších informácií a názorov (internet spôsobil tú istú technickú a kultúrnu revolúciu ako voľakedy prvý tlačiarenský stroj), niekedy zakúšajú bezradnosť a bezvýchodiskovosť situácie, končiac v pesimizme alebo v skepse typu: „nič sa nedá poznať (alebo urobiť)“.

Myslím, že práve dnešná doba zvyšuje význam filozofických skúmajúcich metód. V školskom prostredí sú to filozofické/filozofujúce predmety a metódy1 hneď z dvoch významných dôvodov.

1. Filozofia žiada pochybnosť (ako metódu) a snahu/odvahu myslieť ďalej ako je bežne zaužívané, neprijať žiaden argument, pokým nie je spochybnený a nanovo potvrdený;
2. Žiada/rozvíja kritické myslenie. Stručne povedané, kritické myslenie je nezávislé a nedogmatické, hľadá logické argumenty, odhaľuje (nevyslovené) predpoklady, vychádza z otázok a z informácií avšak nimi nekončí, analyzuje, odhaľuje protirečenia, hodnotí (argumenty, postoje) a aplikuje kritériá na posúdenie kvality, stanovuje a overuje hypotézy, syntetizuje, aplikuje, je uvážlivé, skúmajúce, rozlišujúce (rozlišuje fakty, názory a odôvodnené úsudky), kontroluje konzistentnosť (objavuje súvis, prípadne nesúlad), rozpoznáva klišé a stereotypy a predpojatosť a emóciu, predpokladá pravdepodobné dôsledky; a to všetko robí v spoločenskom rámci (v diskusii). Kritické myslenie (ako základ každej vedy) by sa malo realizovať v každom vyučovacom predmete, dnešná zneistená doba si to vyžaduje.

Pedagogická situácia č. 1

Predstavme si situáciu, keď vyvolaný žiak príde pred tabuľu. Už podľa chôdze k tabuli, úškrnkov na tvári a ležérneho postoja odhadujeme, že nepodá výkon, aký by si pani učiteľka priala. Reakciou na súbor jej otázok, ktoré smeruje k vyvolanému žiakovi, na jej veľké prekvapenie a k pobaveniu celej triedy, žiak hrdo cituje jedného z najslávnejších antických filozofov – Sokrata, jeho okrídlený, lakonicky krátky postreh – „Viem, že nič neviem."

Trieda sa smeje, učiteľka je na chvíľu zaskočená, nestráca však duchaprítomnosť a neodmietne štýl, ktorý zvolil odpovedajúci žiak, hovoriac: „Milý Sokrates, povedz nám, keďže si ťa vážime, obdivujeme tvoj prenikavý intelekt a pokladáme za najmúdrejšieho z nás, prečo ty po toľkých filozofických a múdrych rozhovoroch nám odpovedáš takto a zanechávaš nás v rozpakoch?“

A žiak, čoby Sokrates, hovorí: „Učil som sa veľa a dlho. Úprimne som sa chcel dozvedieť všetko, preto som skúmal, pozoroval a premýšľal. Aj som nachádzal odpovede na prvé otázky, avšak ako som tieto odpovede dopisoval, na horizonte sa črtali a otvárali ďalšie, ktoré som pred tým netušil. A čo ma prekvapilo najviac, čo do počtu bolo ich viac, ako počet tých prvých. Prijal som to ako výzvu a zameral som svoje úsilie poznávania aj na tie. Keďže ich bolo viac, skúmanie bolo dlhšie a náročnejšie. Podarilo sa a ja som vypátral odpovede aj na tie. Vzápätí som zistil, že poznanie o skúmanom objekte som nevyčerpal a opäť sa otvorili nové a opäť početnejšie otázky, ktoré som predtým netušil. Náhle som pochopil som, že čím viac o objekte záujmu vyskúmam, tým viac „bielych miest“ sa objaví a moje poznanie zase ostáva len parciálnym. A čo ma prekvapilo ešte viac, zistil som, že iní bádatelia došli k iným odpovediam. Pochopil som, že v mnohých dôležitých otázkach ostáva moje poznanie len subjektívnym, miestami nekomunikovateľným a dočasným. Lebo, ak je subjektívne, tak ma vystihuje tu a teraz. Avšak ja sa neustále mením, lebo moje poznanie a skúsenosť sa mení. A okrem mňa sa neustále mení aj svet. Je v neustálom toku ako Herakleitova rieka. Preto je moje poznanie len dočasné, časovo obmedzené a onedlho sa nutne vyjaví ako nepresné.“

„Môžem to vysvetliť aj nasledovným príkladom", pokračuje žiak. „Problematika ma zaujala a tak som si kúpil knihu, ktorá sa jej venuje. Po jej prečítaní som si všimol, že v zozname citovanej literatúry sú mnohé ďalšie zaujímavé tituly a tak som zašiel do knižnice a vypožičal som si aj tie. Následne som odhalil diverzitu východísk ako aj záverov v skúmanej problematike v závislosti od autora a ako aj to, že každá z tých kníh má ďalší zoznam doporučenej literatúry. Po toľkom skúmaní, náhle som si pripadal ako úplný začiatočník, ktorý neustále balansuje na začiatku poznávania. A to aj napriek tomu, že vedľa mojej