Šikanovanie a ochrana pred rovesníckym násilím

„Nová smernica o šikanovaní je dobrým krokom v boji s rovesníckym násilím.“ Peter Lengyel

Rovesnícke násilie je jedným z druhov násilia páchaného na deťoch. Štatistiky hovoria približne o 20 % školákov, ktorí sú obeťou násilia a až 60 % žiakov je v úlohe pozorovateľa. Dopad násilia páchaného na dieťati je intenzívny najmä preto, že dieťa zastihne v čase, kedy sa nevie dostatočne brániť, nemôže v plnej miere za seba rozhodovať a jeho psychika nie je na tento tlak dostatočne pripravená. Preto sa aj na prvý pohľad malé problémy môžu končiť fatálne.

Smernica k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov

Od septembra je v platnosti Smernica č. 36/2018 k prevencii a riešeniu šikanovania detí a žiakov v školách a školských zariadeniach, ktorá nahrádza Metodické usmernenie 7/2006-R. Smernica dáva školám jasné mantinely v tom, ako majú k šikanovaniu pristupovať a ako ho majú riešiť. Najčastejšie dochádza k šikanovaniu v prostredí školy, keďže v nej každé zdravé dieťa trávi takmer polovicu svojho denného času. Aj keď si školy túto agendu dobrovoľne nevybrali, mali by téme venovať intenzívnu pozornosť, či už z dôvodu, že dieťa bez ohrozenia sa naučí viac, lepšie a rýchlejšie, ale tiež kvôli tomu, že samotné šikanovanie dokáže infikovať nielen triedne kolektívy, ale celú školu. Kvalitnému vzdelávaciemu procesu tak dokáže skutočne stavať do cesty prekážky. Na prvom mieste by však mal byť spoločenský záujem ochraňovať deti a podporovať ich v zdravom psychosociálnom vývine. Bolo by zvláštne, keby sa pedagógovia a školy od tejto snahy dištancovali. Ak má smernica prispieť k ochrane detí pred šikanovaním, nemožno ju chápať len ako normu, ale predovšetkým ako nástroj, o ktorý sa možno oprieť.

Rozhoduje prostredie a intenzita riešenia šikanovania

Šikanovanie ako negatívny prejav správania sa má znaky, ktoré sú odbornej verejnosti dobre známe. Viac ako o znakoch šikanovania by sme mali hovoriť o jeho podstate. Z hľadiska agresora má násilie pre neho význam vtedy, ak mu prináša slasť a pozitívne pocity, napr. keď agresor zažíva pocit nadradenosti, pocit, že ho ostatní sledujú, že ho uznávajú, že to, čo robí, je vtipné a pod. Ak by sme agresorom „vzali“ tieto pocity, ich motivácia šikanovať by sa zmenšila. Šikanovanie spolužiaka prináša inú odozvu, keď má agresor podporu okolia, resp. za sebou kamarátov, ktorí ho povzbudzujú a inú vtedy, keď ho pri incidente niekto zakríkne, upozorní ho, alebo mu plán prekazí. Rovnako je to s miestom konania rovesníckeho násilia. Tam, kde sú dospelí, uvedomelé deti, prípadne otvorený priestor, môže násilník ťažšie uniknúť potenciálnym záchrancom obete. Je dokázané, že v prostredí, kde sú intenzívne vzťahy reálne, kde prevláda záujem dospelých a úprimná medzigeneračná komunikácia medzi žiakmi a dospelými, má agresor podmienky pre násilné konanie náročnejšie. Tým sa riziko šikanovania znižuje.

Mnohé školy sa cítia nepríjemne, ak majú priznať, že sa v škole stal prípad šikanovania. Bolo by dobré zmeniť slogan „nemáme šikanovanie“ na: „keď sa šikanovanie objaví, riešime ho rýchlo a efektívne“. Žiadna škola nezabráni tomu, aby šikanovanie medzi žiakmi nevzniklo. Kvalita prostredia a školy sa ukáže práve pri riešení rovesníckeho násilia. Preto je počet prípadov šikanovania príliš povrchným ukazovateľom. Štatisticky môžu mať dve školy päť prípadov šikanovania za rok. Je však rozdiel, či ich len zapíšu a potrestajú agresorov, alebo aj aktívne „liečia“ prostredie, ktoré umožnilo šikanovaniu vzniknúť. Veľmi záleží na tom, ako dlho šikanovanie žiaka trvá, ako je intenzívne a či sa obeť podarí ochrániť a poskytnúť mu pomoc.

Hľadanie vinníka verzus ochrana obete

„Šikanovanie je vždy zasadené do nejakého kontextu. Agresor, ktorý má chuť šikanovať, pokiaľ je v zdravom prostredí, kde sú funkčné vzťahy, so šikanovaním nemá šancu. Sú tam ľudia, ktorí obeť chránia.“ Peter Lengyel

Pri šikanovaní sa často stretávame s tým, že v snahe vyriešiť šikanovanie sa celá pozornosť viac sústredí na agresora a nájdenie vinníka ako na ochranu obete. Príkladom môže byť tradičná reakcia, kedy učitelia púšťajú z vyučovania skôr obeť, aby sa nestretla z agresorom, namiesto zdržania agresora v priestoroch školy, aby sa obeť mohla cestou domov slobodne pohybovať.

V každom prípade šikanovania by si mali pedagógovia uvedomiť tri roviny:

1. Rovinu sociálnoprávnej ochrany dieťaťa ‒ Škola (aj iné inštitúcie) sú povinné poskytnúť dieťaťu,ktorého práva sú ohrozené, okamžitú pomoc. O tejto povinnosti hovorí zákon č. 305/2005 Z. z. o sociálno-právnej ochrane detí a sociálnej kuratele a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Zákon určuje každému povinnosť informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately o takom ohrození.
2. Protispoločenská rovina ‒ Akt šikanovania môže napĺňať skutkovú podstatu trestného činu alebo priestupku a treba ho riešiť represívne prostredníctvom polície, jednak pre zastavenie protispoločenského konania, ale aj pre sankcionovanie páchateľa.
3. Rovina výchovného problému (agresor a možno aj obeť) ‒ Hľadáme psychologickú pomoc, prípadne ak rodičia nevedia riešiť výchovný problém, kontaktujeme kurátora pre deti.

V prvej rovine sa snažíme o ochranu dieťaťa, v druhej o zastavenie konania a sankcionovanie, v tretej o riešenie výchovného problému, ktorý bol spôsobený konaním agresora. Uvedomenie si týchto troch rovín je mimoriadne dôležité pre efektívne riešenie šikanovania. Veľa škôl a pedagógov sa domnieva, že riešenie šikanovania je okrajovou povinnosťou školy. Je však dokázané, že prostredie mimoriadne ovplyvňuje vzdelávanie. Porovnajme to s jazdou automobilom. Úlohou šoféra je viesť vozidlo. Nemôže však ignorovať požiadavky ďalších cestujúcich, ktorí chcú byť v teple, mať prestávku na toaletu, vyžadujú, aby jazdil opatrne a bezpečne a v prípade nehody sa spoliehajú na to, že vie poskytnúť prvú pomoc. Bolo by zvláštne, keby pred jazdou povedal posádke: „Viete, ja som len šofér, dostanemvás z bodu A do bodu B a za ostatné nezodpovedám“.

Škola priamo zodpovedá za to, ako kreujeprostredie, ako narába so skupinovou dynamikou,ako podporuje pozitívnu sociálnu klímu. V školách, kde platia príliš voľné pravidlá, kde žiaci nevnímajú hranice a kde je dôležitejšie to, čo je na papieri ako v realite, môže šikanovanie bujnieť. Paradoxne to neznamená, že školy, kde sa dbá na vzdelávanie a pravidlá, sú prísne, šikanovanie nevznikne. Treba veľmi citlivo vnímať ukazovatele podnetného prostredia. Nepísané pravidlá, ktoré žiaci prijímajú za svoje,môžu byť silnejšie ako prepracovaný školský poriadok, ktorý nikto kvôli jeho rozsahu nečíta.

„Predátorské“ školy a tvorba bezpečného prostredia

„Šikanovanie sa objavuje aj v najlepších školách, ktoré sa venujú najmä vzdelávaniu, zanedbávajú sociálnu klímu školy a zametajú šikanovanie pod koberec.“ Peter Lengyel Problémom pri téme šikanovania začali byť tzv. predátorské školy. Sú to školy, kde sa pozornosť primárne venuje šikovným žiakom a výsledkom, ktoré sa započítavajú do hodnotiacich ukazovateľov pre štatistiky a rebríčky, na úkor ostatných dôležitých hodnôt. Aj také školy môžu vytvárať nehostinné prostredie pre slabších žiakov, problémových žiakov a žiakov so špeciálnymi potrebami. Prejavuje sa to najmä v ignorovaní ich potrieb, v slabej motivácii, sústredením sa výlučne na súťaže, z ktorých sú body do hodnotenia škôl, nesystémovými jednostrannými rozhodnutiami podľa aktuálnej výhodnosti situácie. Šikanovanie a iné sociálnopatologické javy sa riešia „medzi štyrmi očami“. Výsledkom tohto prístupu môže byť vytváranie elitnej školy, ale aj vytváranie ostrovov problémových detí na ostatných školách v meste.

Prvým veľkým krokom k vytvoreniu bezpečného prostredia je zhoda na úrovni vedenia a kolegov, že chcú vytvoriť bezpečné prostredie. Veľa riaditeľov aj učiteľov si myslí, že takéto prostredie už vytvára, ale nemusí to byť celkom tak. Strach obete sa nemusí prejavovať len plačom a triaškou, ale aj mlčaním, konformným správaním, a to je ľahko zameniteľné za učiteľmi obľúbenú poslušnosť. Dokonca ani dotazníky nemusia vždy odhaliť šikanovanie.

Bezpečné prostredie sa vyznačuje najmä:

• životaschopnými reálnymi vzťahmi medzi deťmia medzi dospelými v škole,
• podporou outsiderov a žiakov, ktorým učenie nejde,
• dostatkom alternatívnych možností, ako ovplyvňovať dianie v škole,
• dostatkom možností ocenenia nielen vzdelávacích, ale aj sociálnych úspechov,
• priestorom pre redukciu napätia,
• zrozumiteľnými, jednoduchými a výstižnými pravidlami,
• otvoreným prostredím pre rodičov a priateľov školy,
• podporou sebahodnotenia,
• striedaním žiakov v skupinových úlohách,
• pravidelným monitoringom sociálnej klímy a bezpečia,
• využívaním skupinovej dynamiky na pozitívne ovplyvňovanie správania žiakov,
• citlivosťou dospelých na násilie a krivdu.

Odporúčania

Začnime s učiteľmi ‒ Ak sa dokážeme s kolegami zhodnúť na potrebe udržiavať bezpečie, máme veľkú časť práce za sebou. Hovorme často o prípadoch násilia a skúsme si vytvoriť rôzne aspekty, z ktorýchsa dá na násilie nazerať. Rôzne uhly pohľadu môžu pomôcť pochopiť skryté pohnútky agresorov, správanie sa obetí, dôvody toho, prečo sa ostatní prizerajú a nezasiahnu. Vytvorme si v rámci školy jednoduchý mechanizmus, ktorý bude daný a ktorý nám pomôže v strese nezabudnúť na obeť, agresora, dôležitých aktérov, ale pripomenie nám, čo všetko treba urobiť. Nezabudnime  stále zdôrazňovať cieľ, ktorým je intolerancia násilia a šikanovania.

Sprostredkujme žiakom pravidlá ‒ Napísať pravidlá na niekoľko strán a zavesiť ich do triedy nám zaručí splnenie povinnosti, ale tento spôsob práce s pravidlami stráca efektivitu. Žiaci musia pravidlám rozumieť, musí ich byť málo a mali by byť jasné. Pravidlá by mali byť o princípoch a nie o jednotlivých situáciách. Dospelí by v nich mali byť expertami a deti by to mali vidieť a cítiť. Najlepší spôsob ako deti naučiť pravidlá, je dodržiavať ich. Dôležitá je otvorená komunikácia o ich uplatňovaní v jednotlivých prípadoch a pravidelné zapájane žiakov do diskusie o význame jednotlivých pravidiel. Výsledkom takejto osvety by malo byť rozsiahle informovanie, reálne pochopenie pravidiel žiakmi a vnímanie najmä ich ochrannej funkcie.

Smernica je oporou ‒ Smernica o šikanovaní môže celému procesu účinnej prevencie šikanovania a vytvárania nástrojov na riešenie násilia v škole pomôcť. V prvej časti charakterizuje šikanovanie. Jeho definícia v smernici dáva pomerne jasné mantinely v tom, čo šikanovanie je a čo nie je. Môže pomôcť ako pojmový mantinel. Pozitívom sú vymenované trestné činy, ktorých skutkové podstaty môžu byť šikanovaním naplnené a prepájajú tak pojem šikanovania s trestným zákonom a priestupkami. V rámci prevencie smernica nabáda k aktívnej komunikácii medzi pedagógmi, deťmi, odborníkmi a rodičmi. Práve zapojenie rodičov je pri prevencii šikanovania kľúčové. Pri metódach riešenia smernica nabáda k princípu ochrany obete a pomerne podrobne opisuje proces riešenia šikanovania.

Veľmi dôležitou časťou je spolupráca školy s orgánmi činnými v trestnom konaní a orgánom sociálnoprávnej ochrany detí. Práve prepojenie opatrení s inštitúciami môže mať reálne najefektívnejší dopad v prospech dieťaťa, najmä v otázke ochrany obete a podchytenia problémového správania agresora.

Záver

Šikovanie je problémom našich škôl. Je to však fenomén, ktorý možno v značnej miere riešiť. Vybudovaný inštinkt pedagógov, dobrý systém pravidiel a kritické myslenie žiakov je dobrým základom pre elimináciu šikanovania. V kombinácii s opatreniami školy a efektívnym riešením šikanovania tvoria spolu dôležitý štít školy, ktorej sa môžu žiaci cítiť bezpečne.

Smernica k prevencii a šikanovaniu