Tréning zručností podporujúcich efektívnu komunikáciu

Komunikácia je neoddeliteľnou súčasťou nášho každodenného života a je kľúčovým nástrojom pre úspešné vzťahy medzi ľuďmi. V školskom prostredí je správna komunikácia taktiež dôležitým prvkom, pretože ovplyvňuje vzťahy medzi učiteľmi a žiakmi, ako aj medzi spolužiakmi navzájom. Je preto potrebné, aby jej bola venovaná rovnaká pozornosť ako vedomostiam a iným zručnostiam, ktoré sa žiaci v škole učia a aby spôsob komunikácie medzi pedagógmi a rodičmi bol príkladom a motiváciou pre žiakov.

Autor Gavora (1988) definuje komunikáciu vo výchovno-vzdelávacom prostredí ako pedagogickú komunikáciu. Účastníkmi tejto komunikácie nie sú len učitelia a žiaci, ale aj rodičia. Zdravá komunikácia medzi školou a rodičmi pomáha udržiavať optimálnu úroveň informovanosti, budovať vzájomné vzťahy a zlepšovať sociálnu klímu. Tieto faktory prispievajú k zvýšeniu úspešnosti detí v škole a neskôr aj v živote, čo je prakticky cieľom edukácie. Aby však bola komunikácia zdravá, je nevyhnutné posilňovať všetky schopnosti, ktoré v človeku zaisťujú pocit prijatia a rešpektu. Naopak, je dôležité vyhnúť sa čomukoľvek, čo môže v komunikácii vyvolať pocit psychického ohrozenia.

Empatia

Bez ohľadu na to, či si to uvedomujeme alebo nie, nepretržite ovplyvňujeme a sme ovplyvňovaní ostatnými. Tento sociálny vplyv sa prenáša do toho, čo robíme a často aj do toho, čo a ako hovoríme. Naopak, to, čo robia a hovoria druhí, nie je pre nás vždy pochopiteľné.

Úsilie, ktoré vynakladáme na porozumenie druhého človeka, je dôkazom empatie v nás.

Hoci by sme našli mnoho definícií pojmu empatia, v podstate ide o schopnosť vnímať pocity, prežívanie a dôvody správania druhých. Empatia je základným prvkom emocionálnej inteligencie, ktorá sa, žiaľ, v porovnaní s intelektuálnou inteligenciou, menej rozvíja v školskom prostredí. Zväčša sa spoliehame na to, že učiteľ, rodič alebo žiak túto schopnosť majú mať akosi automaticky. Ak ju však v sebe alebo v druhom nevnímame, nie je všetko stratené. Schopnosť vnímať prežívanie druhého a vcítiť sa doň sa dá budovať.

Podľa Koreňovej (2021) to možno dosiahnuť prostredníctvom týchto dvoch techník:

• Kladenie vhodných otázok: Ako by som sa cítil/a na jeho mieste? Čo ho viedlo k tomu, aby sa takto zachoval/vyjadril?
• Počúvanie bez súdenia: Sústredenie sa na to, čo človek hovorí, bez ohľadu na to, čo si o tom my myslíme a či sa nám podarilo porozumieť partnerovmu prežívaniu.

Empatický prístup možno zhrnúť výrokom: „Každý má právo cítiť to, čo cíti, a prežívať to, čo prežíva.“

Vyjadrením porozumenia (neznamená, že s partnerom súhlasíme) a záujmu si získavame partnerovu dôveru a eliminujeme jeho pocit ohrozenia.

Autor Kopřiva (2007) uvádza tri zložky empatickej reakcie, ktoré odporúča praktizovať v tejto postupnosti:

• AKTÍVNE POČÚVANIE: Vďaka naslúchaniu máme šancu dozvedieť sa, čo druhého trápi, hnevá, frustruje. Vo vzťahu učiteľ – rodič to je príležitosť dať druhému najavo, že jeho problém nám nie je ľahostajný. Aktívne počúvanie sa zvyčajne dopĺňa o prejavy verbálneho i neverbálneho charakteru.
• POMENOVANIE POCITOV, OČAKÁVANÍ, POTRIEB DRUHÉHO: Slúži na overenie, či správne rozumieme tomu, čo druhý komunikuje. Používame vety ako: „Počujem, že ste nahnevaný.“; „Rozumiem dobre, že potrebujete toto...?“
• VYJADRENIE PODPORY: Vyjadrenie podpory má povzbudzujúci a posilňujúci účinok na vzťah dvoch ľudí. Vyjadrením podpory dávame najavo, že veríme v schopnosti druhého zvládnuť danú situáciu. Podporovať môžeme vetami typu: „Prajem vám, aby vám to na druhýkrát vyšlo!“; „Držím vám palce a ak by čokoľvek, som tu pre vás.“

Niekedy nemáme dostatok vnútorných zdrojov, vedomostí alebo zručností a v komunikácii s druhým človekom nereagujeme úplne empaticky. Vtedy sa môžeme dopustiť aj tzv. empatických omylov. Je v poriadku, ak zistíme, že sa to udialo. Podstatné je, že sme schopní si v danej situácii alebo krátko po nej uvedomiť, čo sa udialo a pri najbližšej podobnej prílež