Učiteľ a učiteľská profesia

... schopnosť kriticky a tvorivo myslieť vytvára dnes osobnosť dobrého učiteľa.

V zmysle humanistických teórií týkajúcich sa školskej edukácie, ktoré majú vplyv na realizáciu určitých praktických inovácií tradičného učenia, ako aj nárokov postmodernej doby, sa ťažisko profesionálneho pôsobenia učiteľa posúva na axiologické základy výchovy, etické dimenzie výchovy, správanie, slobodu, krásu, umenie, ako aj na vytváranie nových zručností, medzi ktoré patrí rozvíjanie zručností kriticky a tvorivo myslieť. Sú to dva rôzne druhy myslenia, dva rôzne druhy poznávacích procesov, kvalitatívne odlišné, podmienené sociálne a kultúrne, úzko súvisiace s jazykom a rečou. Podľa stupňa systematičnosti, dôslednosti, objektívnosti a kontroly procesu myslenia, sa toto myslenie delí na kritické a nekritické. Z profesionálneho pedagogického hľadiska sa rozvoj myslenia, predovšetkým kritického myslenia, považuje za jeden z prioritných cieľov školskej edukácie. Pozornosť treba pritom zamerať na aspekty, ktoré ozrejmujú postupnosť utvárania procesu hodnotenia. Kritické myslenie je mentálna manipulácia so slovami, ktorá v komunikačnej rovine s využitím jazykových prostriedkov v kontexte osobnej aj spoločenskej skúsenosti, je zameraná na definovanie pojmov, riešenie problémov a rozhodovanie. Kriticky myslieť znamená premýšľať o svojom vlastnom myslení takým spôsobom, ktorý umožňuje spoznať prednosti, ale aj nedostatky vlastného myslenia a následne ho skvalitniť. Metakognícia vo vyšších kognitívnych procesoch analýzy, syntézy a hodnotenia, je charakteristická premýšľaním do hĺbky, neprijímaním hotových poznatkov, ale konštruovaním nových, na základe tých, ktoré sa predtým osvojili. Kritické myslenie je zámerné rozhodovanie o tom, či sa nejaké tvrdenie prijme alebo odmietne. Opiera sa o určité vedomosti, intelektuálne zručnosti, osobnostné predpoklady, argumenty, dôvody a dôkazy, ktoré sa rozvíjajú praktickou činnosťou (L. M. Sdorow, 1993).

Pojem kritické v tomto význame znamená posudzovanie, posúdenie, hodnotenie (odvodené od gréckeho pôvodu slova kritika).

V odbornej literatúre sa vyskytuje veľa a navyše aj rozdielnych definícií kritického myslenia, charakterizujúc ho ako – dôslednú mentálnu činnosť zameranú na hodnotenie argumentov alebo výrokov, na robenie záverov, ktoré môžu viesť k vytvoreniu si názorov a k následnému zmenenému konaniu; používanie kritérií na posúdenie kvality, validitity argumentu, výroku, príbehu a pod.; – tvorenie logických úsudkov a vlastnú cestu k pochopeniu obsahu pomocou vlastnej skúsenosti a múdrosti sveta; – zámerné aplikovanie vyšších poznávacích procesov: analýzy, syntézy, spoznania a riešenia problémov, usudzovania a hodnotenia, je to dobré logické myslenie, ktoré zahŕňa ostatné druhy myslenia, ako aj riešenie problémov a tvorivé myslenie a pod. (R. H. Ennis, 1996).

Kritické myslenie je osobitný pedagogický aj psychologický jav, ktorý je vyjadrením vlastného „Ja“, vlastného stanoviska, je výsledkom a zároveň aj procesom, v ktorom sa postupne osvojujú zručnosti a postupy, v ktorých sa učí hodnotiť, oceňovať výsledky, činnosti iných, aj svoje vlastné. Pomocou neho sa rozlišujú javy, ktoré patria prirodzene do edukácie, napr.: ciele a úlohy výchovy, stanovenie obsahu výchovy a vzdelávania, procesuálna stránka výchovy, procesuálna stránka vzdelávania: zásady, metódy a formy a prostriedky, ktoré zabezpečujú optimálny rozvoj jedinca, ako aj organizačné formy výchovy a vzdelávania: vyučovacia hodina, rozvrh hodín, výchovno-vzdelávací systém a pod.

Sebahodnotenie predstavuje posudzovanie a hodnotenie vlastných schopností, názorov, vlastností, motívov, činov. Je ekvivalentné kritickému  mysleniu a spočíva na usudzovaní a robení záverov na základe zvolených kritérií a štandardov. Je to osobitný jav, ktorý má učiteľskej profesii mnoho významov. Je jedným z moderných trendov učenia sa, zamerané na hodnotenie hodnotením, zameraným na hodnoty, postoje a rozhodnutia, pri ktorom sa formujú dôležité charakterové vlastnosti (čestnosť, spravodlivosť, náročnosť, schopnosť sebapoznania, sebareflexia, sebaregulácia, sebadôvera, sebaúcta, sebaistota a pod.). Od sebahodnotenia sa odvíjajú aj vzťahy k okoliu, kritickosť, náročnosť na seba a postoje k úspechom aj neúspechom, schopnosť tolerancie a pod. (Š. Švec, 1995, V. Švec, 2005). Postupne sa získava schopnosť predvídať a očakávať aj hodnotenia iných (reflexívne hodnotenie), formulovať závery, korigovať správanie, vytvárať postupy, predsavzatia a plány. V konečnom dôsledku sa získava schopnosť vytyčovať  a určovať si ciele (riadiaco-regulačná funkcia hodnotenia). Kritickým myslením sa vytvárajú postoje, vnímajú, prijímajú a oceňujú hodnoty, zdôvodňujú ontologické a antropologické určenia v osobnom aj spoločenskom živote. Bez tejto poznávacej činnosti sa len ťažko môžu prijímať hodnoty, ktoré sa majú stať základnými zložkami utvárania vlastnej hodnotovej štruktúry osobnosti tých, ktorých majú učitelia vychovávať a vzdelávať.

Kritickým myslením sa najskôr vnímajú hodnoty (veci, javy, symboly, hodnoty iných), nezávisle a efektívne prijímajú, a v konečnom dôsledku sa zameriavajú na vlastné ocenenie hodnôt, čiže kritickým myslením sa zjednocujú osobnostné aj spoločenské normatívy. Tvoria sa vlastné hodnotiace názory pomocou ocenenia.

Ocenenie je schopnosť ľudského vedomia preniknúť do vnímanej skutočnosti. Je to empatia vedomia, ktorá sa vníma ako schopnosť vcítiť sa do obrazov vonkajšej aj vnútornej reality, ktorá sa vníma zmyslami. Ocenenie druhého človeka, ako aj dôležitá schopnosť vcítiť sa do pocitov druhého a nájsť v ňom niečo pozitívne, krásne, je dôležitou súčasťou konštruktívneho kritického myslenia. Môžu sa oceňovať hodnoty, ktoré sú platné pre jednotlivcov, pre niektoré skupiny, spoločnosť, môže ísť o oceňovanie hodnôt, napr. morálne, ktoré sú absolútne platné alebo môže ísť o oceňovanie hodnôt, ktoré sú z pedagogického hľadiska dôležité, napr. hodnotové systémy detí a mládeže, učenie, vzdelanie, kultúrne a iné vzory a pod.). Ocenenie druhého je kvalitou, ktorá sa postupne rozvíja práve kritickým myslením.

Zo širšieho pohľadu je tento proces spojený s racionálnosťou, intelektuálnou čestnosťou a nezaujatosťou, v protiklade s prílišnou emocionalitou, intelektuálnou lenivosťou, uzavretosťou alebo odmietaním. Spolieha sa viac na rozum, ako na city. Zohľadňuje množstvo prijímaných názorov a vysvetlení, ako aj prihliada na motívy a predsudky. Uprednostňuje hodnotenie podľa stanovených kritérií, noriem, argumentov, na základe ktorých dochádza k integrovaniu hodnôt, čiže k subjektívnemu akceptovaniu určitých názorových a štrukturálno- hodnotových elementov. Hľadajú sa, ako aj objavujú ďalšie súvislosti, ktoré sa dokážu spätne vyargumentovať. Na tejto úrovni ide o začiatok vytvárania si osobn