Učiteľ v procese výchovy a vzdelávania v pedagogickej teórii a praxi (2.)

(dokončenie)

Požiadavky na výchovu a vzdelávanie sa po nástupe novej vlády v SR roku 1998 rozpracovali v dvoch koncepciách. V Koncepcii rozvoja výchovy a vzdelávania a v Národnom program výchovy a vzdelávania (1999) na najbližších 15 - 20 rokov, známy pod názvom MILÉNIUM (2000). Podľa tohto dokumentu je prioritným cieľom formovanie kľúčových kompetencií žiakov a študentov. Vychádza z dokumentov OECD – Vzdelávanie pre zaj­trajšok, UNESCO – Vzdelávanie pre 21. storočie, programu OECD – Definícia a výber kompetencií: teoretické a koncepčné základy (DeSeCo), www.statistik.adm.ch/stat_ch/ber/5deseco/rychen-hersch.pdf.) a i.

Dôraz sa kládol na štyri piliere výchovy a vzdelávania. Prvým je učiť sa poznávať, spojením širokých všeobecných vedomostí a zručností osvojovaných v malom počte vyučovacích predmetov, osvojovaním do hĺbky. Súčasne to znamená učiť sa učiť, ovládať nástroje, aby bolo možné využívať ponúkané príležitosti permanentne, po celý život. Druhým pilierom je učiť sa konať, osvojiť si príslušné profesijné kompetencie a vyrovnávať sa s rôznymi sociálnymi a pracovnými situáciami, v ktorých treba byť aktívnym riešiteľom na základe slobodného rozhodovania. Tretím pilierom je učiť sa žiť spoločne a pracovať s inými ľuďmi, riešiť konflikty v duchu úcty k hodnotám pluralizmu, vzájomného porozumenia, tolerancie a mieru, na základe mravného presvedčenia a zodpovednosti. Štvrtým pilierom je učiť sa byť, byť autentickou osobnosťou, ktorá vie čo chce, uvedomele si riadi vlastný život, je sama sebou, nachádza zmysel svojho života, vlastné šťastie a identitu.

Všeobecné ciele systému výchovy a vzdelávania spočívajú v cieľavedomom a systematickom rozvoji motivácie k sústavnému zdokonaľovaniu sa, učeniu, sebarozvoju, túžbe po hľadaní progresívneho zmyslu života a tvorivej aktivite po celý život. Sú zamerané na osvojenie stratégií učenia, zvládanie myšlienkových operácií (konkrétne, abstraktné, induktívne, deduktívne, konvergentné, divergentné myslenie), na logické uvažovanie a riešenie problémov a na zvládnutie základov všestrannej a účinnej komunikácie. Ciele vedú k tomu, aby žiak vedel spolupracovať a rešpektovať prácu a úspechy vlastné i druhých, aby vedel prejavovať pozitívne city v správaní a v prežívaní životných situácií, aby bol vnímavý a citlivý vo vzťahu k ľuďom a k prírode. Smerujú aj k tomu, aby si vytváral pozitívny vzťah k fyzickému a duševnému zdraviu, aby sa aktívne rozvíjal a chránil. Smerujú k tomu, aby  spoznal reálne možnosti a vedel ich uplatňovať pri rozhodovaní v životných situáciách i profesijnej orientácii. Ciele výchovy a vzdelávania smerujú k tomu, aby bol žiak študent schopný žiť spoločne s ostatnými ľuďmi, bol tolerantný a ohľaduplný k iným ľuďom, ich kultúram a duchovným hodnotám.

Trendom sa stáva, že prioritnou požiadavkou nie sú len odborné vedomosti, vzdelanie, ale sledujú a vyhľadajú sa hlavne intelektuálne schopnosti s pozitívnymi osobnostnými vlastnosťami, emocionalita, citové kvality osobnosti, jej pozitívne prežívanie, ako aj pozitívny vzťah a hodnotová orientácia k sebe, k iným, k práci, k svetu, pretože napomáhajú rozvíjať schopnosti riadiť sám seba, ovládať sa, byť autentickým, ovládať svoje impulzy a pudy, ako aj zvládať vonkajšie tlaky. Sú mnohokrát základným predpokladom, ale i požiadavkami v oblasti trhu práce, postavenia človeka a jeho orientácie v zložitých podmienkach sveta, v ktorom treba komunikovať, učiť sa konať, žiť a byť spoločne s inými ľuďmi, spolupracovať s nimi, pomáhať im. Etika, slušné, zdvorilostné a taktné správanie tvoria integrálnu súčasť mravnej kultúry osobnosti, sa má stať jednou z ťažiskových oblastí pedagogicko-vychovávateľského pôsobenia, pretože ako integrálna súčasť humanistickej výchovy na škole a v bežnom živote absentuje. Preto je potrebné v procese výchovy a vzdelávania zabezpečovať rozvoj mravnej kultúry osobnosti, ktorá je bytostne spätá s rozvíjaním mravného myslenia, s tvorbou a činnosťou autoregulatívneho mravného systému a s procesmi mravného poznávania a kritického myslenia. Mravnú kultúru pokladáme za formu vonkajšieho vyjadrenia skutočnej ľudskosti, ktorá sa odvíja z humanisticko-mravných vzťahov človeka k človeku. Určujúcou hodnotou je úcta k človeku. Úctivosť je tou kategóriou, ktorá vytvára ľudskosť a osobné vlastnosti ako zdvorilosť, korektnosť, vľúdnosť, vďačnosť, jemnosť, pozornosť, taktnosť, dobromyseľnosť. Úctivosť v štruktúre osobnostných vzťahov vytvára nové formy správania sa, v ktorých je konanie človeka prívetivejšie, vľúdnejšie, ľudsky teplejšie. Úcta človeka k človekovi  sa v celom dejinnom procese vyjadrovala v určitej spoločenskej forme. Utvárali sa spoločenské pravidlá o slušnom a zdvorilom správaní, ako aj pravidlá a spôsoby konkrétnej realizácie mravnej kultúry osobnosti, ktorá zostala dobovo ustálená v jednotlivých vývojových obdobiach, prameniaca a zodpovedajúca osobnostiam a tradíciám národných kultúr. Tradícia je významnou súčasťou kultúry v najširšom zmysle slova. Spoločenské správanie, spoločenské pravidlá o slušnom a zdvorilom správaní chápeme ako zvyky, podmienené transferom jednotlivých generácií v socio-kultúrnom vývoji i ako výraz dobových zvyklostí.

Funkčnosť zabezpečí systém, v ktorom bude existovať rovnováha výchovy a vzdelávania a rovnováha rozvíjania intelektových a mravných hodnôt detí a mládeže. V tomto kontexte treba venovať pozornosť rozvoju poznávacích (kognitívnych) schopností (pozornosť, pamäť, predstavivosť, fantázia, myslenie), rozvoju vyšších úrovní analyticko-syntetických myšlienkových operácií kriticky a tvorivo myslieť, schopností riešiť problémy, orientovať sa v explózii informácií, racionálne sa učiť, vzdelávať sa po celý život a pružne sa prispôsobovať meniacim sa podmienkam. Ďalej je potrebné venovať pozornosť schopnostiam, ktoré