Peter Vajcik - Povojnový profesor a historik školstva

Po skončení gymnaziálneho štúdia pokračoval vo vysokoškolskom štúdiu. V roku 1921 sa stal študentom Teologickej fakulty Nemeckej univerzity v Prahe. Zo širokého spektra rôznych predmetov ho najviac zaujali filozofické predmety. Počas štúdií uverejnil krátku stať s názvom Záhada duše v monizme a dualizme. Náročnejšie obdobie v jeho študijnom živote sa začalo, keď mu nevyšla možnosť pobytu v zahraničí. Štúdium v roku 1925 ukončil štátnou záverečnou skúškou, pre kritický postoj voči vtedajšej cirkevnej hierarchii Prahu opustil. Vrátil sa na Slovensko a vo Vrútkach nastúpil na miesto kaplána a katechéta. Z titulu svojej pozície sa stal aj učiteľom náboženstva na miestnej ľudovej a meštianskej škole. Súbežne s výkonom učiteľskej profesie pokračovala i jeho akademická činnosť. V roku 1931 ukončil diaľkové štúdium na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity v obore filozofia – latinský jazyk. O šesť rokov neskôr obhájil na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského doktorskú kvalifikačnú prácu na tému Masarykova filozofia náboženstva. V roku 1928 sa vrátil do Banskej Bystrice, kde okrem vyučovania náboženstva zabezpečoval pohreby, svadby, zaopatrovanie chorých. Po odchode z duchovnej správy začal vyučovať na Štátnom koedukačnom učiteľskom ústave v Bratislave.

V roku 1934 odišiel z duchovnej správy do civilného života. Znamenalo to exkomunikáciu z rímskokatolíckej cirkvi. Na ústave v Bratislave pokračoval vo vyučovaní náboženstva. Popri pedagogickej činnosti sa výraznejšie aktivizoval v publikačnej činnosti. Vďaka kontaktom s významným slovenským pedagógom Jurajom Čečetkom sa stal prispievateľom do časopisu Pedagogický sborník. V roku 1940 Bratislavu opustil aj z politických dôvodov. Prišiel na Štátne gymnázium do Martina. Pobyt v Martine mu umožnil rozvíjať bádateľskú a publikačnú činnosť. Venoval sa životu a pedagogickej činnosti Ľudovíta Štúra. Okrem Pedagogického sborníka jeho práce nájdeme v Sborníku spolku profesorov Slovákov, či v časopise Kultúra.

Najvýznamnejšou sférou Vajcikovho záujmu boli dejiny školstva na Slovensku. Tie sa na pokračovanie objavovali v Pedagogickom sborníku v rokoch 1943 – 1947. Po návrate do Bratislavy nastúpil na II. Štátne slovenské gymnázium. Škola slúžila aj ako prípravka pre budúcich učiteľov. Vajcik okrem výučby dejepisu a filozofie sa zaoberal aj metodikou oboch predmetov. Ďalší zásah politiky do jeho života prišiel v auguste 1944 po vypuknutí Slovenského národného povstania. Vajcik sa dal vypísať na zdravotnú dovolenku a odišiel do Banskej Bystrice. Tu pôsobil na povereníctve školstva a národnej osvety. Po ústupe povstania do hôr sa ukrýval na západnom Slovensku. Na rovnakom povereníctve pôsobil i po skončení vojny.

Keď v roku 1946 zahájila činnosť Pedagogická fakulta Slovenskej univerzity (dnes Univerzita Komenského), stal sa jej profesorom. Prešiel rôznymi reorganizačnými zmenami v rámci prípravy budúcich pedagógov. Vo vysokoškolskom prostredí sa zameriaval na vyučovanie dejín školstva či všeobecnej pedagogiky. Neminuli ho ani politické zmeny roku 1948. Vstúpil do Komunistickej strany Slovenska. Okrem už tradičného záujmu o dejiny školstva na Slovensku publikoval i texty zaoberajúce sa sovietskou pedagogickou školou. Nesporne väčším prínosom však bola štúdia Najstarší pedagogický dokument XVI. storočia a Leonard Stőckel uverejnená v roku 1954 v časopise Jednotná škola. Za zmienku stoja i texty zaujímajúce sa o dielo Jána Amosa Komenského či podobu školských poriadkov v XVI. storočí. Posledné roky aktívnej pracovnej činnosti vyučoval Vajcik na Katedre pedagogiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského. Hoci v roku 1967 odišiel na dôchodok, pokračoval v činnosti ako emeritný profesor až do roku 1974. Po definitívnom odchode na dôchodok sa postupne utlmovala i jeho publikačná činnosť. Uvedený je ako spoluautor presne neurčeného počtu hesiel v Pedagogickej encyklopédii Slovenska. Vydania jej druhej časti sa už nedožil. Zomrel 5. mája 1985 v Bratislave.

www.upn.gov.sk