Stratégie na rozvoj systematických zručností

Rýchly tok ľahko dostupných informácií prostredníctvom médií spôsobuje ich nekritické preberanie, vedie k pohodlnosti a k povrchným vedomostiam. Je evidentné, že na súčasný svet nemožno reagovať encyklopedickým modelom vzdelávania. Učiteľ by mal byť vybavený takými spôsobilosťami, aby žiakov vedel pripraviť na aktívny a zodpovedný život. Nejde len o to, aby mali jeho zverenci namemorovaných množstvo informácií, treba ich naučiť so systémom osvojených, pochopených a zapamätaných informácií pracovať, kriticky ich skúmať, predpokladať dôsledky, vytvárať analógie, dospieť k rozhodnutiu, vedieť interpretovať myšlienky a argumenty, používať vyššie kognitívne operácie.

Učitelia a odborníci z oblasti pedagogiky hľadajú najvhodnejšie stratégie a metódy, vďaka ktorým môžu uľahčiť učenie sa žiakov. Pre žiakov je dôležité, aby boli schopní nielen poznať učebné stratégie, vďaka ktorým budú môcť efektívne prijímať a spracovávať nové informácie, ale tiež poznať pravidlá ich používania a pamätania si. Edukačné stratégie považujeme za kľúčové determinanty nielen efektívneho učenia sa, ale aj dosiahnutia výchovno-vzdelávacích cieľov. Z pedagogického uhla pohľadu možno na stratégie nazerať ako na postupy, vďaka ktorým môžu žiaci riešiť nastolené úlohy, prípadne problémy.

Stratégie môžu byť u žiakov zautomatizované až vtedy, keď sú intenzívne používané a precvičované. Ide o kroky smerujúce k efektívnejšiemu získavaniu, osvojovaniu, zapamätaniu a použitiu informácií.

Konštruktivizmus v edukačnom procese

Posledných niekoľko desiatok rokov sa v rámci edukačnej reality hovorí doslova o kognitívnej revolúcii. V súčasnosti chápeme kognitívne vedy ako prúd najdynamickejšie sa rozvíjajúcich vedných disciplín. Za hlavnú úlohu kognitívnej vedy považujeme demystifikáciu funkcií, reflexie a povahy ľudskej mysle. Konštruktivizmus zastrešuje široké spektrum vlastností myslenia a poznávania, ktoré sa následne prejavujú v témach metakognitívnej regulácie, autoregulácie, učebných stratégiách, nelineárnych a lineárnych reprezentáciách učiva, detských naivných teóriách.

V kognitívnych teóriách má konštruktivizmus mnoho foriem, ide o:

• špecifickú teóriu kognitívneho vývoja (Piaget, 1970),
• spôsob myslenia o ľudskom fungovaní poznávania v kontexte reálneho sveta (Barlett, 1932),
• teóriu poznatkov o spracovávaní informácií (Neisser, 1967),
• perspektívy biologického poznania (Iran-Nejad, 1992).

Švajčiarsky psychológ Jean Piaget vypracoval teóriu konštruktivizmu, podľa ktorej si každý človek vytvára komplexnú konštrukciu poznania – vnútornú poznatkovú štruktúru, prostredníctvom organizovania a systemizovania prijímaných informácií.

Proces tvorby pojmov a ich zaraďovanie do štruktúry je podľa autora charakterizovaný rovnováhou medzi:

• akomodáciou (prispôsobovanie sa štruktúry prostrediu) a 
• asimiláciou (integrovanie nových pojmov do existujúcej štruktúry).

Konštruktivizmus možno vnímať ako snahu o zmenu transmisívno-inštruktívneho vyučovania charakterizovaného ako sprostredkovanie hotových vzdelávacích obsahov žiakom, ktorí sa stávajú jeho pasívnymi príjemcami.

Konštruktivisti sú toho názoru, že žiakom možno prezentovať iba fakty, no zmysel nedokáže žiadny učiteľ transmitovať. Iba žiaci samotní dokážu pochopiť zmysel prekladaných informácií pri konštruovaní svojho vnútorného poznatkového systému.

Vo všeobecnosti vychádzajú myšlienky