Autonómia bola pre J. Piageta (1948) hlavným cieľom vzdelávania. Tento cieľ je v rozpore s cieľmi tradičných škôl. Prevažná časť pedagógov chce mať ideálneho žiaka. Je to jedinec, ktorý je poslušný, dáva pozor, ticho počúva, pravidelne sa pripravuje na vyučovanie, má skvelé (formálne) výsledky, je disciplinovaný a pod. Za istých okolností sú to dobré intelektuálne návyky, ale nevedú k autonómii. Na druhej strane rodičia nechcú mať deti, ktoré počúvajú svojich vrstovníkov, médiá, manipulátorov a i. Dominantnou myšlienkou je racionálna autoregulácia, ktorá dokáže rozlíšiť autonómne správanie od konformného správania a aj to, v ktorých prípadoch konkrétne správanie uplatniť. Rovnako ako u všetkých cností, pestovanie intelektuálnej autonómie u jedinca znamená vlastniť a modelovať ju sám. V intelektuálnej oblasti autonómia znamená „byť riadený sebou samým“ (Kamii, C., 1984).

Intelektuálna autonómia – intelektuálna prispôsobivosť

Intelektuálna autonómia podľa R. W. Paula a L. Elderovej (2014) znamená myslieť sám za seba a dodržiavať isté intelektuálne štandardy. Vyžaduje od nás racionálne autorstvo našich presvedčení, hodnôt a spôsobov myslenia. Ich účel alebo smerovanie nezávisí od ostatných. Intelektuálne autonómne osoby nie sú iracionálne závislé od ostatných, neovládajú ich emócie, majú potrebnú sebakontrolu, sú kompetentné, dokončia začaté veci, pri formovaní presvedčení neprijímajú pasívne náhľady iných ľudí, ale samostatne premýšľajú o situáciách a problémoch, odmietajú neoprávnené autority, no uznávajú prínos prirodzenej autority. Sú to myslitelia, ktorí majú seba samých pod kontrolou a fungujú na princípoch hodnôt, ktoré si sami slobodne vybrali.

Opakom intelektuálnej autonómie ako cnosti je intelektuálna prispôsobivosť, resp. intelektuálna emocionálna závislosť. Mnohí ľudia sa nevedome správajú tak, že sa prispôsobujú druhým v myslení i skutkoch – buď im chýbajú intelektuálne schopnosti, alebo motivácia myslieť sami za seba. Možno ich preto nazvať aj intelektuálne konformnými mysliteľmi (obrázok 1).

Obr. 1: Intelektuálna autonómia a intelektuálna prispôsobivosť, zdroj: Paul R. W. a Elder, L. 2014, s. 45

Človek nemôže byť slobodný v myslení, keď mu chýba intelektuálna autonómia. Nezávislé myslenie je totiž predpokladom myslenia, a to vo viacerých perspektívach. Keď sa intelektuálne prispôsobujeme, dokážeme myslieť iba v prijatých rámcoch. Intelektuálna autonómia charakterizuje nezávislé sledovanie vlastných ideí a celkového intelektuálneho smerovania. Je to ďalšia z intelektuálnych cností, ktoré sa v našich školách podceňujú. Namiesto toho, aby sa podnecoval určitý druh činností a stimuloval sa zámerným pozitívnym citovým zážitkom, ktorý ustaľuje kladné charakterové vlastnosti, ponúkajú sa žiakom/študentom hotové informácie, očakávajú sa od nich vopred známe formulácie viet a postojov, d