Mozgovokompatibilné učenie, neuropedagogika

Vyučovanie založené na poznaní mozgu a jeho funkcií – nové možnosti vo vyučovaní

Nové odvetvie edukačnej teórie prenikajúce do edukačnej praxe, ktoré sa pokúša popisovať vyučovacie stratégie, formy a postupy vyučovania podľa presných faktov vyplývajúcich z mozgového výskumu sa označuje ako „neuropedagogika“ alebo „neurodidaktika“ a nadväzuje na vyučovanie založené na poznaní mozgu alebo mozgovokompatibilné vyučovanie (Turek, I., 2008) z anglického brain-based learning. V Európe bola neurodidaktika predstavená nedávno prostredníctvom publikácií viacerých autorov (R. Caspary, 2006, U. Herrmann, 2006, G. Preiss, 1998, M. Spitzer, 2006).

Filozofiou tohto prístupu je stimulovať zmeny v učiteľovom profesionálnom správaní, ktoré môžu byť príkladom zmeny vo vyučovaní. Z uvedeného dôvodu by mali učitelia získať aspoň niektoré základné vedomosti o mentálnych procesoch prebiehajúcich pri učení a o duševnom stave ich žiakov. Iba tak môžu prispôsobiť vyučovanie potrebám žiakov, pričom využijú najúčinnejší spôsob učenia, ktorý je zároveň aj efektívny.

V roku 1988 G. Preiss, profesor didaktiky na Univerzite vo Freiburgu zaviedol samostatný predmet vychádzajúci z výskumov mozgu a pedagogiky, ktorý nazval  neu­rodidaktika. Na základe tejto novej disciplíny školská pedagogika a všeobecná didaktika prikladajú dôležitosť faktu, že učenie sa leží v mozgových procesoch a kognitívne výsledky držia krok s vývojom detského mozgu.

Po zvážení a docenení týchto skutočností môže štúdium neurodidaktiky rozvinúť ľudské učenie do jeho najvyššieho stupňa. Neurodidaktika sa usiluje o poznanie tých procesov, ktoré prebiehajú v mozgu v procese vyučovania a učenia sa na základe ich poznania nájdenie takej výučby, ktorá by rešpektovala aj rozvíjala individuálne osobitosti jednotlivca. Ide o neurovedu, ktorá sa zaoberá a opisuje neuróny, synapsie, elektricko-chemické reakcie v neurónových vláknach, funkcie jednotlivých častí mozgu atď. Na základe dobrého poznania fungovania mozgu nám potom môže pomôcť v dôkladnejšom plánovaní a organizovaní vyučovania (E. Petlák).

Súčasná pedagogika čoraz častejšie pripomína potrebu emocionálnosti, vyučovania bez stresov a pod., čím sleduje hlavne cieľ, ktorým je efektívnosť vyučovania. Emócie môžu byť významným stimulátorom činností mozgu, alebo naopak. K učeniu a vytváraniu tzv. neurálnych sietí prispieva aktívna činnosť učiaceho sa subjektu, problémové a skupinové vyučovanie a rôzne tvorivé metódy výučby. Nejde o zmenu organizácie práce a aktivitu žiakov, ale o zdokonaľovanie mozgových funkcií. Ideálom by bolo, keby sa z našich škôl vytratilo tradičné, transmisívne vyučovanie, v ktorom žiak nachádza len málo príležitostí na trénovanie mozgu a teda na vytváranie neurálnych sietí.

Zvedavosť, záujem a motivácia sú základnými predpokladmi naučiť a učiť sa niečo. Štúdium fungovania mozgu je vo všeobecnosti založené na tom, že každá osoba sa dokáže učiť od narodenia až do konca života. Neuroedukácia preto neznamená iba pomoc pri získavaní nových prístupov k učeniu, ale aj nezabúdať na neuropsychológiu rozvíjajúceho sa mozgu a ukázať, že snaha a ochota učiť sa je neodmysliteľnou súčasťou ľudského bytia. Neuroedukácia tak pridáva výchovno-vzdelávaciemu procesu nový rozmer (R. Paterno, 2007).

Neurodidaktika má svoj špecifický pohľad aj na pamäť. Nepokladá ju za „skladisko vedomostí“, ale za „rekonštrukciu informačných blokov“, ktoré sú uložené na rôznych miestach v mozgu a sú prepojené neurálnou sieťou. Pamäť nie je stála a to, čo nepovažuje za dôležité neaktualizuje. Z toho vyplýva požiadavka systematicky sa vracať k poznatkom a aktivizovať ich. 

Ešte s