ROZHOVOR: Učiteľ je v procese rozpadu rodiny neraz ako mediátor

Počas školskej dochádzky detí je spolupráca školy a rodiny veľmi dôležitá. Rôzne modely spolužitia prinášajú aj do škôl rôzne konfliktné situácie, napr. ako vnímať potreby detí rozvádzajúcich sa rodičov, úprava styku s rodičmi, úprava ich práv a povinností. Nás zaujímal pohľad človeka, ktorý má možnosť vnímať spory s rôzneho uhla pohľadu, aj s dôsledkami na výchovu a vzdelávanie dieťaťa v školskom prostredí. 

Aké najčastejšie témy sú predmetom mediačných stretnutí pri riešení konfliktných situácií v rodinách?

Záleží od toho, či sa pozeráme na rodinu v užšom alebo širšom slova zmysle. Rodinu okrem rodičov a detí tvoria aj starí rodičia, tety, ujovia, ďalšie osoby žijúce spoločne v jednej domácnosti. V mediácii riešime najčastejšie konflikty spojené s rozvodom manželov alebo rozchodom partnerov. Ide najmä o určenie výšky výživného na maloleté deti, úpravu rodičovských práv a povinnosti, úpravu styku s deťmi, ale aj vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Dnes už aj starí rodičia poznajú svoje právo na styk s vnúčatami, a teda nie je výnimkou, že práve oni požiadajú mediátora o pomoc, ak sa niektorý z rodičov rozhodne, že ich zo života detí po rozchode vylúči. Otvorené hranice Európskej únie priniesli aj medzinárodné manželstvá a aj v nich mnohokrát dochádza k rozdielnemu vnímaniu rodičov na výchovu detí. Po rozpade takéhoto manželstva rodičia veľmi často riešia, v ktorej krajine bude dieťa žiť, s ktorým rodičom, akú školu bude navštevovať, v akej viere bude vychovávané a pod.  V mediačnom centre riešime aj konflikty spojené s dedením a medzigeneračné konflikty, ktoré majú svoj pôvod v spolužití generácii. Konflikty v rodinách sú naozaj rôznorodé, každá rodina je individuálna svojim zložením a svojimi potrebami.

Kto sa zúčastňuje mediačných stretnutí? Môže byť dieťa účastníkom rodinnej mediácie?

Záleží od toho, o aký druh sporu ide. V zásade platí, že mediácie sa zúčastňujú všetky osoby, ktorých sa konflikt týka a ktoré s mediáciou súhlasia. Mediácia je dobrovoľný proces, a preto nie je možné osobu akýmkoľvek spôsobom nútiť, aby sa mediácie zúčastnila. Úlohou mediátora je však aj to, aby vysvetlil sporným stranám výhody mediácie, teda prečo je lepšie riešiť konflikty zmierom bez zásahu autority, akou je napríklad súd. Mediácie sa ďalej zúčastňujú aj právni zástupcovia účastníkov mediácie, ak o to požiadajú a iné osoby prizvané k mediácii v prípade, že obe strany sporu s prizvaním takejto osoby súhlasia. Je to však skôr výnimkou ako pravidlom.

Pokiaľ ide o dieťa ako účastníka mediácie, tu sa názory odborníkov rôznia. Kým jedni uprednostňujú účasť dieťaťa v mediácii a zdôvodňujú to tým, že dieťa má právo byť vypočuté v zmysle článku 12 Dohovoru o právach dieťaťa, iní názor majú odborníci, ktorí tvrdia, že dieťa je síce účastníkom mediácie, ale je to jeho právo, nie povinnosť. Ja osobne som presvedčená, že mediáciou dieťa prednostne chránime pred stresom z vypočúvania, ktoré musí povinne absolvovať v prípadoch, ak rodičia nedokážu spolupracovať a komunikovať. Dieťa počas rozvodu vypočúvajú kolízne opatrovníčky, psychológovia, ktorí robia znalecké posudky, ale aj súdy v prípadoch, ak je dieťa schopné prejaviť svoj názor. Dieťa môže byť vyšetrované aj políciou, a to najmä v prípadoch, kedy dochádza k domácemu násiliu. Skúsme sa teda zamyslieť nad tým, ako by sme sa cítili my dospelí, ak by sme mali byť predvolaní za účelom vypočutia, a pritom dokážeme spracovať svoje emócie oveľa lepšie ako deti rôzneho veku.

V mediácii by sme mali prednostne komunikovať s rodičmi dieťaťa. Ak sa rodičia vedia dohodnúť na všetkých podstatných veciach, ktoré sa dieťaťa týkajú, nevidíme dôvod, aby bolo aj ono účastníkom mediácie. V opačnom prípade je dôležité zohľadniť aj názor dieťaťa. No treba si uvedomiť, že mediátor nie je arbiter, nemôže rozhodovať za rodičov ako sudca a navyše je viazaný mlčanlivosťou o všetkých skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s mediáciou dozvie.

Konflikt je spojený s emóciami. Ako ich zvládajú dospelí a aký vplyv majú emócie rozvádzajúcich sa rodičov na deti?

Konflikt sa vyvíja v rôznych fázach, nevzniká len tak z ničoho nič. Rozvod je už len dôsledok predchádzajúcich konfliktov. Rodičia a deti prežívajú negatívne emócie dlho predtým, ako k rozvodu príde. Rozchod sa spája s určitými fázami psychorozvodu. Odmietanie skutočnosti až po úplne prepuknutie konfliktu v sebe zahŕňa hnev, bezmocnosť, smútok, pocit krivdy, pocit sebaľútosti, menejcennosti, obavy z ďalšej existencie, ale aj myšlienky na pomstu, odplatu. Iniciátor rozvodu môže prežívať pocit viny za rozpad rodiny. Žiaľ, takmer vo všetkých vysoko sporových rodinných konfliktoch sa rodičia zaoberajú výlučne sebou a orientujú sa na partnera v konflikte. Kým predtým sa v rodine všetko „točilo“ okolo detí, v konflikte už partneri vôbec nezohľadňujú potreby svojich detí. Nesnažia sa ich od konfliktu ochrániť, ale častokrát deti do konfliktu zapájajú. Nútia ich zaujať nejakú pozíciu voči jednému z rodičov. Pre deti už samotné hádky, ktorým veľakrát nerozumejú, sú veľkým utrpením. Prežívajú tzv. konflikt lojality. Zrazu stoja pred rozhodnutím vybrať si jedného z rodičov, napriek tomu, že ich milujú oboch. Odvahou vybrať jedného z nich eliminujú strach pred stratou oboch. Pre deti je celé toto obdobie veľmi traumatizujúcim obdobím, v ktorom prežívajú vo väčšej miere strach zo straty, smútok, pocit ohrozenia, hnev, ale aj hanbu pred kamarátmi, či pocit menejcennosti. Neraz obviňujú samých seba za rozpad rodiny. Deti samé vravia, že v tomto období mali pocit, akoby o ich problémoch vedel celý svet.

Mali by rodičia komunikovať rozvod, rodičovskú dohodu so školou? Kedy? Ako?

Jednoznačne áno. Dieťa polovicu svojho dňa trávi v škole. Učitelia by mali vedieť, keď sa rodina rozpadá. Rodičia si môžu spolu alebo aj individuálne dohodnúť stretnutie s triednym učiteľom za účelom oboznámenia ho s tým, že sa definitívne rozchádzajú. Učiteľovi tým umožnia lepšie pochopiť správanie dieťaťa a odpozorovať situácie, keď začne mať dieťa výrazne problémy, ktoré môžu nepriaznivo pôsobiť nielen na zhoršený prospech v škole, ale dokonca aj na zdravie dieťaťa. Rovnako rodičovskú dohodu alebo rozsudok súdu o porozvodovom usporiadaní rodiny by mali rodičia predložiť škole, aby učitelia poznali nový režim dieťaťa. Dieťa môže byť zverené do výlučnej starostlivosti jednému rodičovi alebo do striedavej starostlivosti oboch rodičov. Hlavne pri mladších deťoch je dobre vedieť, kto a kedy si bude pre dieťa do školy chodiť, kto sa s ním učí a pod. Dôležité je upozorniť na to, že učitelia nesmú odopierať rodičovské práva rodičovi, ktorý nemá dieťa vo svojej výlučnej starostlivosť a sú povinní informovať oboch rodičov rovnako o školskom prospechu dieťaťa, jeho správaní, či o plánovaných mimoškolských aktivitách. Rozvodom rodičovské práva a povinnosti nezanikajú, ale zostávajú zachované obom rodičom v rovnakej miere. 

Ako vplýva rozvodové obdobie na „plnenie si“ školských povinností detí?

Výrazná psychická záťaž dieťaťa počas celého obdobia konfliktu sa odráža aj v jeho bežných alebo školských činnostiach. Niektoré deti majú naďalej dobré výsledky v škole, cítia sa tam „v bezpečí a chcené“, ale doma sa cítia smutné a prehliadané. U iných detí sa môže dočasne vyskytnúť zhoršenie prospechu. Deti chodia do školy unavené, sú roztržité, nedokážu sa sústrediť na výklad učiva, zabúdajú si pomôcky do školy, nie sú pripravené na vyučovaciu hodinu, nakoľko doma nemajú dostatočnú pohodu, aby zvládali všetky tieto úlohy. Reakciou na problémy v rodine býva aj záškoláctvo a úteky z domu. Rodičia paradoxne tieto zmeny nepripisujú konfliktom v rodine. Ak však rodičia dokážu oddeliť partnerstvo od rodičovstva, vyhráva dieťa. Učiteľ je v tomto procese rozpadu rodiny neraz ako mediátor, ktorý vedie komunikáciu medzi dieťaťom a rodičom a reflektuje ich potreby.

Ďakujeme za rozhovor. (red.)