Etický kódex ako reflexia zmeny a jej nástroj (1.)

Etické kódexy na Slovensko importovali zahraničné firmy, u ktorých boli bežnou súčasťou podnikovej kultúry. Firma, aby prežila, potrebovala neustále inovovať technologické postupy, zlepšovať personálnu politiku. Školstvo túto potrebu nepociťovalo, aj preto sa etické kódexy len veľmi pomaly dostávajú do školstva, či už v podobe profesijného kódexu učiteľa, alebo v podobe organizačných etických kódexov v jednotlivých školách. Podľa Kosovej je učiteľstvo „praktická profesia a je permanentnou komunikáciou medzi teoretickým a praktickým, explicitným a implicitným, objektívnym a subjektívnym poznaním“ (Kosová, 2005). Objektívne učiteľ sprostredkúva subjektívne, filtruje to cez svoje predporozumenie a postoje. Ak má byť tento proces profesionálny, učiteľ musí konať v súlade s etickými zásadami. Pokiaľ je učiteľ profesionál, prenáša svoju profesionalitu aj do vzťahov so žiakmi a s rodičmi. Vedenie školy zohráva v tomto procese líderskú úlohu. Etický kódex tak predstavuje inštitucionálnu podobu profesionálnych vzťahov medzi jednotlivými aktérmi vzdelávania.

Predpoklady vzniku etických kódexov a jeho podoby

Ľudstvo od počiatku reguluje vzťahy členov spoločnosti. Každý kultúrny okruh si vytvára normy, ktoré odvodzuje od svojho hodnotového systému. V náboženských systémoch Adam a Eva boli potrestaní vyhostením z raja za to, že jedli zo stromu poznania. Bola im daná možnosť morálneho rozhodovania a od tohto momentu prostredníctvom slobodnej vôle musia riešiť morálne dilemy. Pre sekulárne založeného človeka vyhnanie z raja nehrá rolu, ale pred morálne dilemy je postavený rovnako ako nábožensky založený človek. Keďže sa ľudia rozhodovali rôzne a ich rozhodovania sa stretávali neraz s odporom ostatných členov spoločnosti, vzniká zvykové právo, z ktorých sa neskôr normy transformujú do písaných normatívnych aktov. Zároveň sa kreujú inštitúcie, ktoré tieto normy tvoria a vynucujú.

Normatívny akt nedokáže postihovať každé neželané správanie. Existujú situácie, kedy je človek postavený pred rôzne dilemy, ktoré problematizujú túto zásadu. Ideálny stav by bol v autoregulácii spoločenských vzťahov. To však nemožno očakávať, a preto ľudí treba motivovať k žiaducemu správaniu. Etický kódex môže byť stimulom. Je žiaduce, aby mal etický kódex písanú podobu, pretože vytvára prostredie istoty v oblastí očakávaní, ktoré má organizácia od jednotlivca. Písané normy umožňujú porovnanie skutočného konania so všeobecne akceptovanými pravidlami konania. Potreba inštitucionalizovať morálne správanie jednotlivých zamestnancov vyplynula z nutnosti stabilizácie vzťahov na pracovisku.Je dôležité, aby etický kódex nebol len formálnym vyjadrením názoru vedenia organizácie, ale aby bol živým a pružným dokumentom, odrážajúcim morálne potreby všetkých členov organizácie.

Arnold Luknič (1994) vymedzuje tri podmienky, ktoré by mal kódex spĺňať:

1. Požiadavka zrozumiteľnosti – mal by obsahovať jednoznačné formulácie z hľadiska obsahu, ale zároveň by mal byť prepracovaný aj po formálnej stránke jazyka. Nejednoznačné, nejasné formulácie poskytujú rôzne interpretácie kódexu, a tým môžu spôsobiť konflikty v organizácii.
2. Postihovanie širokej škály vzťahov na pracovisku– mal by upravovať vzťahy medzi pracovníkmi na rôznych úrovniach riadenia, medzi kolegami, mal by určovať smerovanie podniku navonok, a to voči vonkajším partnerom, zákazníkom, aj voči spoločnosti ako takej. Môže upravovať vzťahy k ľuďom regiónu, životnému prostrediu a pod. Musí riešiť všetky vzťahy vertikálne aj horizontálne.
3. Požiadavka vymáhateľnosti – predpokladá sankcie za porušovanie. Miera vymáhateľnosti etického kódexu závisí od účelu, ktorý kódex plní.

Remišová (2011) zdôrazňuje, že etický kódex by mal byť realistický, mal by vychádzať z konkrétnych situácií, ktoré sa na pracovisku môžu vyskytnúť. Podľa nášho názoru to však neznamená, že by mal byť len reakciou na existujúce neetické správanie členov organizácie, ale mal by anticipovať možné situácie, ktoré sa môžu v živote organizácie vyskytnúť.

Účel etického kódexu

Prečo vzniká etický kódex a čo je jeho cieľom?

Voči existencii etických kódexov v školskom prostredí existujú aj námietky, napr. že vzťahy v škole medzi jej jednotlivými aktérmi ovplyvňujú rôzne vonkajšie (napr. nariadenia, zákony, vyhlášky, usmernenia, metodické pokyny a pod.) aj vnútorné normy (napr. pracovné poriadky, školské poriadky).

Účel etického kódexu závisí od našich očakávaní. Luknič (1994) rozlišuje:

• ašpiračný kódex – vychádza z ideálov, ku ktorým by sa v praxi malo smerovať,
• výchovný kódex – vymedzuje ustanovenia s obsiahlym opisom a jeho interpretáciou, ukazuje, ako môže byť kódex nápomocný pri riešení etických problémov spätých s profesionálnou praxou,
• regulačný kódex – obsahuje súbor detailných pravidiel riadenia profesionálneho správania, vymedzuje spôsob riešenia sťažností, čo predpokladá existenciu kontroly dodržiavania kódexu a použitie sankcií.

Prečo vznikla potreba vytvoriť etické kódexy?

Existuje nepomer medzi nárokmi kladenými na členov organizácie a reálnym konaním každého indivídua, čo súvisí s procesom socializácie. Dochádza k rolovému konfliktu medzi očakávaniami na výkon tejto roly a konkrétnym výkonom roly. Etický kódex konkretizuje univerzálne etické zásady, vymedzuje pravidlá styku medzi členmi organizácie, vzťah členov k práci, ktorú vykonávajú zo zreteľom na ciele organizácie, má výrazne prosociálny charakter. Kolektívne poznanie hodnôt, noriem, spoločných cieľov má pridanú hodnotu v tom, že sa prostredníctvom interakcie členovia navzájom vychovávajú. Kódex má formatívny charakter pre kmeňových aj nových zamestnancov. Spoluvytvára imidž spoločnosti, formuje aj členov mimo danej organizácie, pre ktorých sa môže stať referenčnou skupinou. Etický kódex je prejavom spoločenskej zodpovednosti firmy smerom dovnútra i navonok.

Filozofické východiská etického kódexu

V etike rozlišujeme rôzne teoretické koncepcie. Keďže etický kódex vnímame ako súhrn pravidiel vychádzajúcich zo všeobecných princípov, ktoré sú záväzné pre všetkých členov organizácie, možno ho radiť do deontologickej etiky. Gluchmanová (2008) tvrdí, že z deotologickej etiky vyplýva pre učiteľa „... povinnosť konať v súlade so schválenými či všeobecne akceptovanými pravidlami a hodnotami platnými pre dané povolanie (najčastejšie vyjadrenými v podobe etického kódexu učiteľského povolania) bez ohľadu na ich použiteľnosť pri riešení konkrétneho morálneho problému, prípadne dôsledky z toho vyplývajúce.“

Druhým východiskom je konzekvencializmus. Utilitaristický konzekvencializmus predpokladá úžitok, ktorý môže vyplynúť z konania. Neutilitaristický konzekvencializmus vychádza z hodnotového systému daného kultúrneho okruhu, avšak v konaní uprednostňuje dôsledky.

Kant (1999) definuje povinnosť nasledovne: „Pri každom morálnom posudzovaní je veľmi dôležité čo najdôkladnejšie prihliadať na subjektívny princíp všetkých maxím, aby sa všetka moralita konania vkladala do jeho nevyhnutnosti z povinnosti a úcty k zákonu, a nie z lásky a náklonnosti k tomu, čo má konanie priniesť.“ Povinnosť, nie dôsledky, je podľa Kanta zárukou morálneho konania.

Etické kódexy by mali rešpektovať základné etické princípy, v kontexte ktorých by sa mal kódex pohybovať. Remišová (2011) vymedzuje nasledovné:

• Princíp – Neškodiť iným! – „Rob inému to, čo chceš, aby on robil tebe“, resp. „Čo nechceš, aby iní robili tebe, nerob ani ty im.“ Pravidlo rieši obsah konania, kauzálny vzťah, vychádza z etiky sociálnych dôsledkov.
• Princíp čestnosti – kladie vysoké „požiadavky na charakter osobnostnej línie chovania jedinca v sociálnom prostredí. Čestnosťou či poctivosťou chápeme takú líniu postupu v mravnom konaní, ktorá odmieta dvojakosť, dvojtvárnosť a je predovšetkým pravdovravnosťou, otvorenosťou, odmietnutím falše a klamu“ (Vajda, 1993).
• Princíp spravodlivosti – znamená „súlad konania mravného subjektu s platnými a akceptovanými mravnými hodnotami v ľudskej spoločnosti, prípadne určitej sociálnej komunite“(Gluchmanová, Gluchman, 2009). Hodnotové systémy každého člena školskej komunity sú rôzne, z čoho sa môže odvíjať odlišný pohľad na spravodlivosť v konkrétnych situáciách.
• Princíp zodpovednosti – spája sa so svedomím človeka, vyplýva z miery autonómnosti konania každého jednotlivca. Človek prijíma zodpovednosť za činy, ktoré vykonal slobodne. Zodpovednosť v škole je výrazne diferencovaná u jednotlivých členov organizácie.
• Princíp rešpektovania základných ľudských práv – etický kódex by mal garantovať základné ľudské práva a slobody (zákaz diskriminácie, príp. iných prejavov intolerancie vychádzajúcich zo socioekonomických, náboženských, národnostných či iných odlišností v školskom prostredí[1]). Obmedziť slobodu môže za presne stanovených podmienok zákon. Práva musia platiť univerzálne.
• Princíp participácie na spoločenskom dobre –vvšetky normy majú viesť k blahu spoločnosti. Inštitucionálne normy majú byť na prospech celej spoločnosti, sú pridanou hodnotou, ktorú prinášajú celku.

Problém môže vzniknúť, ak je etický kódex v rozpore so svedomím a individuálnou morálkou človeka. V takom prípade by mal zvážiť svoje pôsobenie v organizácii, prípadne vyvolať diskusiu o rizikách, ktoré podľa neho etický kódex prináša.

Sociálno-psychologické východiská etických kódexov

 Je človek morálna alebo nemorálna bytosť?

Sociálny psychológ Philip Zimbardo (2014) tvrdí, že to ovplyvňujú okolnosti: „Možno predpokladať, že väčšina ľudí sa správa väčšinou ako morálne bytosti. Ale predstavme si, že táto morálka je ako rýchlostná páka, ktorú zaradíme na neutrál. Keď k tomu dôjde, naše morálne vnímanie ide bokom. Pokiaľ je auto s neutrálom na ceste z kopca, pohybuje sa spolu so šoférom prudko dole. Výsledok celej situácie je určovaný povahou okolností, nie schopnosťami či zámermi šoféra.“ Podľa Haasa (1999) zmysel pre spravodlivosť je vrodený:„Dokonca i deti bolestne pociťujú nespravodlivosť. Majú silný cit pre to, čo je a čo nie je morálne. Všetci sme boli svedkami divokých prejavov zlosti a ukrivdenosti dieťaťa presvedčeného, že sa mu stala ujma.“ Tieto názory sa navzájom nevylučujú. Malé deti môžu spravodlivo konať, ale aj situácia, v ktorej sa momentálne nachádzame, môže výrazne ovplyvniť naše rozhodovanie.

Stanfordský väzenský experiment

Zimbardov Stanfordský väzenský experiment mal dokázať tlak skupiny na jednotlivcov. Zimbardo (2014), inšpirovaný románom Williama Goldinga Boh múch, uskutočnil experiment: „Náš výskum sa snaží odlíšiť, čo si ľudia v sebe prinesú do väzenia od toho, čo v nich prebudí väzenie. Pomocou predvýberu sme vytipovali bežných zástupcov vzdelanej mládeže patriacich do strednej triedy. Jedná sa o homogénnu skupinu študentov, ktorí sú si navzájom v mnohom podobní. Ich náhodným rozdelením do dvoch odlišných rolí sme získali „dozorcov“ a „väzňov“, ktorí sú porovnateľní – dokonca zameniteľní.“ Experiment bol predčasne ukončený, pretože sa zvrhol do násilných prejavov.

Výskum potvrdil, že situácia dokáže ovplyvniť naše správanie a zmeniť hodnotové rámce, v ktorých konáme. Zároveň sa preukázalo, že v situácii neistých alebo neexistujúcich pravidiel sú ľudia, ktorí majú moc, schopní ju zneužívať, čím môžu dospieť k dehumanizácii.

Zimbardov experiment má mnoho odporcov z hľadiska použitých metód, resp. záverov, ku ktorým dospel. Napriek kritike sa správanie, ktoré opisuje Zimbardo aj ako Luciferov efekt periodicky opakuje. V situácii, keď nás nikto, kto by nás mal zastaviť v našom konaní, nezastaví, to môže viesť k stupňovaniu násilia. Neetické správanie môže byť dôsledkom situácie. Sila situácie neraz dokázala potlačiť silu jednotlivca.

• Príklad: V školskom prostredí sa tento typ správania môže prejaviť v prípadoch šikanovania, kedy žiaci cítia, že absentuje akákoľvek kontrola a ich konanie nebude žiadnym spôsobom sankcionované.

Treba apelovať na jasné vymedzenie pravidiel v školskom poriadku, v pracovnom poriadku alebo v etickom kódexe, vymedziť kompetencie jednotlivých členov organizácie tak, aby bolo jasné, kto je zodpovedný za kontrolu pravidiel a zároveň ich dodržiavanie aj dôsledne vynucovať.

Milgramov experiment

 Do akej miery je človek poslušný voči autorite?

Stanley Milgram skúmal vplyv autority na konanie jedinca. Chcel overiť, ako je možné, že sa bežní občania zmenili počas vojny na surových dozorcov schopných zabíjať v nacistických vyhladzovacích táboroch. Experiment, ktorý uskutočnil, sa dodnes považuje za jeden z najkontroverznejších z hľadiska použitých metód. Milgram (2017) experiment opisuje nasledovne: „Do psychologického laboratória prichádzajú dvaja ľudia, aby sa zúčastnili štúdie skúmajúcej pamäť a učenie. Jednému z nich je pridelená úloha „učiteľa“, druhý je „žiakom“. Experimentátor vysvetlí, že štúdia sa zaujíma o účinky trestu na učenie. Žiak je odvedený do miestnosti a usadí sa na stoličke.“ Pripútaný a na elektródy napojený žiak sa mal naučiť dvojicu pojmov naspamäť, pričom učiteľ mal za každú chybu potrestať žiaka elektrickým šokom, ktorý sa pri každej ďalšej chybe zvyšoval. „Učiteľ“ bol presvedčený, že predmetom experimentu bol „žiak“. Ten však bol hercom a skutočným účastníkom experimentu bol „učiteľ“. Cieľom bolo zistiť,ako dlho bude človek pokračovať v konkrétnej a merateľnej situácii, kedy sa od neho vyžaduje, aby spôsoboval stále väčšiu bolesť protestujúcej obeti.

Pod tlakom poslušnosti boli „učitelia“ schopní spôsobovať bolesť aj situáciách, keď sa „žiaci“ sťažovali na zdravotné problémy. Poslušnosť dokáže v danej situácii výrazne modifikovať správanie človeka. Podľa Milgrama (2017): „Sila morálky nie je tak účinná, ako nám nahovára spoločenský mýtus. Prikázanie typu „nezabiješ“ má síce významné miesto v morálnom systéme, ale ich postavenie v štruktúre ľudskej psychiky je menej pevné. Niekoľko novinových titulkov, predvolanie k odvodovej komisii, rozkazy od muža s vojenskými výložkami — a muži začnú zabíjať celkom ľahko. Dokonca aj sily pôsobiace v psychologickom experimente do značnej miery oslobodia jednotlivca od morálnych zábran.“

Poslušnosť voči autorite môže výrazne ovplyvniť naše správanie.

Následné experimenty dokázali, že čím vyššia autorita, tým vyššia miera poslušnosti voči nej. Autoritou v školskom prostredí môže byť vedenie školy voči zamestnancom, žiakom, ale aj učitelia voči žiakom, aj vodcovské osobnosti spomedzi žiakov. Možnosť zneužiť situáciu a uplatňovať silu poslušnosti vzrastá s mierou moci, ktorou osobnosť disponuje.

Aschov experiment

Významný vplyv na naše konanie má sociálna skupina. Podľa Haasa (1999): „Príslušnosť k nejakej skupine osôb môže potláčať zmysel pre zodpovednosť...Ak jednáme v zhode s inými, vnímame sami seba akoby v hmle a zabúdame na svoje vlastné normy. Víťazí v nás pocit anonymity. Teraz nenesie zodpovednosť nikto, pretože ide o skupinový čin.“ Skupina si vytvára isté skupinové hodnoty, ktoré dokážu pretlačiť naše individuálne hodnoty. Nakonečný (2002) Aschov experiment opisuje takto: „V osemčlennej skupine sa nachádzala jediná neinformovaná takzvaná „naivná pokusná osoba“ (ostatní sa správali podľa inštrukcií experimentátora, čo v danom prípade znamenalo, že podávali vedome experimentátorom vyžadovaný, nesprávny odhad pri porovnávaní dĺžky dvoch úsečiek, z ktorých jedna bola evidentne dlhšia). „Naivná pokusná osoba“ porovnávala dĺžku oboch úsečiek ako posledná a vypočula si tak predtým sedem nesprávnych odhadov, ktorým sa prispôsobila, to znamená, že taktiež vyslovila nesprávny odhad.“ Tlak malej skupiny má významný vplyv na konanie jednotlivca. Aschov experiment preukázal, že skupina dokáže vyvinúť na jedinca tlak, pod vplyvom ktorého sa začne správať iracionálne.

V škole treba pracovať s dynamikou skupiny tak, aby nedošlo k prehnanému tlaku skupiny na jednotlivca.

Podobne je to aj s efektom prihliadajúcich sa, okolostojacich (bystander effect). Experimentálne ho overovali Darley a Latane (podľa Jacová, 2007). Prišli k záveru, že „prítomnosť iných ľudí znižuje ochotu pomôcť.“ Morálne konanie je podmienené sociálnymi a psychickými determinantami.

 Môže sa správanie opísané v experimentoch udiať v školskom prostredí?

Uvedené experimenty dokazujú, že na naše konanie výrazne vplývajú mnohé faktory. Jednak je to skupina, ktorej sme členom a zároveň situácia, v ktorej sa v danom momente nachádzame. Etický kódex nemôže anticipovať všetky situácie, ktoré môže priniesť školská prax. Môže však vymedziť, ako sa máme správať bez ohľadu na situáciu. Už samotné vedomie, aký vplyv má na naše konanie situácia či skupina, dokáže napomôcť k zvládaniu problémov, s ktorými sa môžeme v škole stretnúť. Prípady šikanovania, mobingu či bossigu dokazujú, že škola nie je rezistentným prostredím voči uvedeným vplyvom. Tieto prejavy sú za hranicou etického správania a neraz sa môžu dostať až za hranicu zákona.

(pokračovanie v nasledujúcom čísle)