Učebné štýly (1.)

Všetci učitelia zo skúsenosti vedia, že ľudia, keď sa učia, sa odlišujú spôsobmi ako sa učia. Jeden človek sa učí naspamäť všetko, čo sa má naučiť a pritom tomu poriadne nerozumie; iný človek sa snaží učivu porozumieť, snaží sa rozlíšiť čo je v učive podstatné, hlavné a čo nepodstatné, vedľajšie, hľadá význam učiva pre prax; jeden sa učí tak, že číta učebný text potichu, iný ho číta nahlas; jeden si robí pritom poznámky, iný nie; jeden potrebuje pri učení kľud, iný si púšťa hudbu; jeden pri učení sedí, iný sa prechádza. Takýchto rozdielností v spôsoboch učenia ľudí je možné vymenovať omnoho viacej. Každý z vyššie uvedených ľudí používal pri učení postup charakteristický pre jeho individuálny učebný štýl. Každý človek sa učí svojim individuálnym, jedinečným spôsobom a neexistujú dvaja ľudia, ktorí by sa učili rovnakým spôsobom.

Výklad pojmu učebný štýl nie je v odbornej literatúre jednotný. V literatúre býva spájaný a niekedy aj nahrádzaný pojmom kognitívny štýl (cognitive style). Ale žiaľ, ani chápanie pojmu kognitívny štýl nie je jednotné. Jedna skupina vedcov považuje pojmy kognitívny štýl a učebný štýl za synonymá, iná považuje kognitívny štýl za nadradený učebnému štýlu (t. j., že učebný štýl je iba súčasťou, podmnožinou kognitívneho štýlu), ďalšia presne naopak: kognitívny štýl je súčasťou učebného štýlu a ešte ďalšia skupina tvrdí, že oba pojmy majú niečo spoločné a v niečom sa odlišujú. Výborný prehľad o týchto názoroch podáva Mareš (1998). Náš názor sa pokúsime vyvodiť z porovnania pojmov kognícia a učenie. Pojem kognícia – poznávanie označuje procesy vnímania, zapamätávania, predstavivosti, usudzovania, myslenia a reči – procesy prijímania a spracovávania informácií.

Učenie je proces, v priebehu a v dôsledku ktorého mení človek svoj súbor poznatkov o svete, mení svoje formy správania a spôsoby činnosti, postoje, svoje osobnostné vlastnosti a obraz seba samého, a to smerom k rozvoju a vyššej účinnosti.

K týmto zmenám dochádza najmä na základe skúsenosti, t. j. výsledkov predchádzajúcej činnosti, ktoré sa transformujú na systém znalostí – na vedenie. Ide pritom o skúsenosť individuálnu alebo o prijímanie a osvojenie si skúsenosti sociálnej (Kulič, 1992). Ak sa človek niečo učí, musí to vnímať, chápať, zapamätať si atď., a toto je kognitívna (poznávacia) stránka učenia. Musí sa ale chcieť učiť , a to už je motivačná stránka učenia; musí vydržať poznávať – ide o konatívnu (vôľovú) stránku učenia. Učenie závisí aj od toho, kto človeka učí a s kým sa učí – ide o sociálnu stránku učenia. Preto pojem učenie je širším pojmom ako pojem kognícia a rovnako pojem učebný štýl je širší pojem ako pojem kognitívny štýl. Súhlasíme s Marešom (1998, s. 57), že kognitívne procesy sú prostriedkom, mediátorom učenia, sprostredkúvajú jeho priebeh (môžu ho uľahčovať alebo komplikovať), sú aktivované (sú v činnosti, aspoň niektoré z nich) v priebehu celého procesu učenia a ovplyvňujú kvalitu naučeného. Človek, ktorý sa učí, v podstate prijíma a spracúva informácie, t. j. poznáva (kognícia je v učení podstatná), ale dôležité sú aj jeho motivácia, vôľa, sociálny kontext učenia a ďalšie faktory.

Kognitívny štýl je spôsob, ktorý človek preferuje pri prijímaní a spracúvaní informácií. Je prevažne vrodený, ťažko sa mení a je len v minimálnej miere viazaný na obsah.

Učebný štýl je súhrn postupov, ktoré jedinec v určitom období preferuje pri učení. Vyvíja sa z vrodeného základu, ale v priebehu života sa mení a zdokonaľuje. Môže jedincovi pomáhať dosahovať dobré výsledky pri učení určitého typu učiva a v určitej pedagogickej situácii (požiadavky učiteľa, vplyv spolužiakov a p.), ale môže mu komplikovať dosahovanie dobrých výsledkov pri učení iného typu učiva, v inej pedagogickej situácii (kedy by mu pomohol iný učebný štýl).

Človek si svoje štýly učenia spravidla neuvedomuje, systematicky ich neanalyzuje, premyslene nezlepšuje. Javia sa mu ako postupy samozrejmé, bežné, na ktoré si zvykol, a ktoré mu vyhovujú a ktoré často považuje za optimálne. Učebné štýly možno diagnostikovať a meniť. Meniť ich nie je jednoduché a môže ich meniť buď jedinec sám alebo s pomocou sociálneho okolia (učitelia, spolužiaci, rodičia ap.).

Súčasný stav poznania problematiky učebných štýlov, závery výskumov a odporúčania pre pedagogickú prax výstižne charakterizujú R.  Dunnová, a K. Dunn (2001):

1. Každá ľudská osobnosť je jedinečná, môže sa učiť a má svoj individuálny učebný štýl.
2. Pojem učebný štýl je zložitý konštrukt, ktorého obsah sa vyvíja, obohacuje.
3. Individuálny učebný štýl každého človeka by mal byť rešpektovaný.
4. Učebný štýl je funkciou dedičnosti a skúseností (prostredia), má svoje silné, ale aj slabé stránky, vyvíja sa individuálne v priebehu celého ľudského života.
5. Rešpektovanie